Čo zbavilo rozumu mladého francúzskeho moslima Mohammeda Meraha, že zavraždil troch židovských školákov, rabína a troch vojakov, z ktorých dvaja boli moslimovia?
Čo posadlo iného muža Andersa Breivika, že vlani zastrelil viac ako šesťdesiat mladých ľudí v nórskom letnom tábore? Tieto záchvaty vraždenia sú natoľko nezvyčajné, že ľudia požadujú vysvetlenie.
Čia vina?
Označiť týchto vrahov za „monštrá“, čo niektorí obratom urobili, vnáša do problému málo svetla. Neboli to monštrá, boli to mladí muži. A odbiť ich ako šialencov je uhýbanie pred otázkou. Keby boli klinicky choromyseľní, nebolo by treba nič ďalšie vysvetľovať.
Do popredia vystupujú dva výklady, oba sociálnopolitické. Jeden predložil kontroverzný moslimský aktivista Tárik Ramadán. Vinu pripísal francúzskej spoločnosti. Konkrétne je podľa neho na vine skutočnosť, že mladí Francúzi moslimského pôvodu sú marginalizovaní pre svoju vieru a farby pleti.
Napriek tomu, že títo ľudia majú francúzsky pas, zaobchádza sa s nimi ako s nežiaducimi cudzincami. Keď francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, sám potomok prisťahovalcov, hovorí, že vo Francúzsku je príliš mnoho cudzincov, zaháňa mladých mužov ako Merah ďalej do kúta. Nepočetná menšina takých mužov zo zúfalstva zaútočí na okolie.
Druhé vysvetlenie, ktoré uprednostňuje Sarkozy, berie Meraha za slovo. Ten vyhlásil, že protestuje proti francúzskym vojenským operáciám v moslimských krajinách a že sa mstí za zabíjanie palestínskych detí. Ako islamský svätý bojovník chcel zraziť francúzsky štát na kolená. Inšpiroval sa al-Káidou. Prečo mu teda neveriť? Preto Sarkozyho rozhodnutie zatknúť ďalších moslimských mužov podozrivých z islamského extrémizmu a zakázať niektorým imámom účasť na náboženskej konferencii vo Francúzsku.