Vlastička na tom bola rovnako, ale ona, na rozdiel odo mňa, bola na písomku pripravená. Vyhrnula si sukňu až po stehná, kde mala napísané vzorce.
„Dano, odpisuj!“ pobádala ma. Čože o to, nôžky mala pekné, ale ja som neodpisoval. Cítil by som sa špinavo nielen pred ňou, nielen pred profesorom, ale najmä sám pred sebou. Doma ma učili, že podvádzať sa nemá.
A nielenže nemá, ale ani nesmie. Že je to hriech, ak chcete, aby to neznelo tak staromódne, nemorálne. Z tej písomky som dostal štvorku, päťku, už si nepamätám. Ale pamätám si ten dobrý pocit: že som sa nedostal k lepšej známke podvodom.
Na tvorivom písaní, ktoré vediem, nikomu ani nenapadne, aby odpisoval alebo si dal zadanie vypracovať externe. Veď by týmto poškodzoval sám seba. Akoby ste v autoškole chceli, aby vám niekto zozadu dával nohy na pedále. Ako sa potom naučíte jazdiť?
Ako sa naučíte vyjadrovať, formulovať, štylizovať, keď si budete dávať práce vypracovávať iným? A vy, pedagógovia, akú autoritu si získate, keď vaši študenti vedia, že ich práce nečítate? Oni vedia, že vy viete, že to vedia... Spoločný komplot.
