Japonské televízne seriály zo súčasnosti sú príbehmi z lekárskeho prostredia, o učiteľoch alebo o policajtoch, ale stále sú populárne aj "džidaigeki", teda historické príbehy. Väčšina z nich je zasadená do obdobia Edo, ktoré v japonskej histórii predstavuje roky 1603 až 1867.
Herci sú oblečení do historických kostýmov a scéna má podobu vtedajšieho mesta. Keď som bol naposledy v Japonsku, videl som niekoľko častí obľúbeného seriálu "Hissatsu Shigotonin", čo by sa do slovenčiny dalo preložiť ako: "Profesionáli – istá smrť."
Je to príbeh o zabijakoch, ktorí si hovoria "profesionáli". Sú to vlastne nájomní vrahovia. Za peniaze zabíjajú darebákov v mene klientov, ktorým kedysi zavraždili niekoho z rodiny, alebo im ublížili. "Profesionáli" sú bežní ľudia, majú obyčajné povolanie ako krajčír alebo ramár obrazov. Keď však dostanú objednávku, nenápadne obeť zabijú svojím pracovným nástrojom.
Krajčír používa ihlu a niť, ktorú omotá obeti okolo krku a zaškrtí ju. Ramár obeť od chrbta zapichne dlhým ostrým nebožiecom. Na röntgenovej snímke vidno, ako nebožiec preniká pomedzi kosti do srdca. "Aké kruté," povedal som si. Japonci však majú takéto drámy radi, pretože v nich ide o spravodlivosť. Slabí a ublížení sa vďaka profesionálom dočkajú odplaty. Takýto druh profesie vraj v Japonsku kedysi dávno naozaj existoval. A revanš sa medzi ľuďmi často praktizoval, preto bolo treba zaviesť niečo, čo by ho zastavilo.
Tým nástrojom je dnes trest smrti.
Minulý mesiac schválil nový japonský minister spravodlivosti vykonanie trestu smrti trom odsúdeným väzňom. Stalo sa tak po dvadsiatich mesiacoch od poslednej popravy. V Japonsku je vykonanie trestu smrti podmienené podpisom ministra spravodlivosti.
