Slovenský novinár, jeden zo zástupu rovnako známych ako bezvýznamných, vydal knihu Osamelý vlk – výber svojich článočkov, glos, poznámok, rozhovorov (s inými), ohraničený rokmi 1963 – 1997. Necelá stovka štylisticky biednych textov má zrejme ambíciu zástupne pomenovať 35 rokov jeho žurnalistickej praxe. To si žiadalo premyslenú selekciu. Stalo sa.
Ak ryba smrdí od hlavy, táto kniha smrdí od názvu. Naznačuje, o čom to celé nemá byť, čo sa má utajiť a čo sa chce predstierať. S neobyčajným nevkusom nanesenými vrstvami lacného slovného mejkapu sa majú vyhladiť hlboké vrásky novinárovej boľševickej minulosti – posledný bielo-modro-červený plást má presvedčiť čitateľov, že táto maska tri desaťročia s nasadením vlastného novinárskeho života bojovala za Boha a národ, konkrétne za jeho emancipáciu a štátnu suverenitu.
Dôverčivých prijímateľov tohto signálu však dotyčný novinár bude musieť hľadať medzi tými, čo sa naučili čítať až po roku 1989. Tým, ktorí to vedeli už skôr, či dokonca mali to (ne)šťastie zažiť jeho prítomnosť v slovenskej žurnalistike, sú určené mottá, predslov a memoárovo-sebainterpretačné úvody k jednotlivým častiam knihy, ktoré majú čitateľa inštruovať, ako má správne vnímať Machalovu celoživotnú profesijnú a najmä mravnú pozíciu.
Tak teda „osamelý vlk“... Neberme Machalovi radosť z tejto rovnako hlúpej ako falošnej autoštylizácie a kritikovi právo i povinnosť ju korigovať. Napokon, robí to už samotná kniha. Vydáva svedectvo o tom, že tento „osamelý vlk“ prežil celý svoj novinársky život v svorkách. Koncom šesťdesiatych rokov v čase mierneho ideologického odmäku sa novinárskeho eléva ujali redaktori a spolupracovníci vysokoškolských časopisov Echo a Reflex a spisovateľského Kultúrneho života.
Machala sa zadúša slovami lásky a vďaky k Jurajovi Špitzerovi, Romanovi Kaliskému, Kornelovi Földvárimu, Ladislavovi Mňačkovi, Petrovi Zemanovi, Eugenovi Seilerovi a desiatkam ďalších, lebo „v spomínaných redakciách som našiel ľudí, ktorí ma naučili základným návykom i vnútornej etike vo vzťahu k novinárskej profesii“. Zvláštna škola – po roku 1969 Husákov normalizačný režim surovo vysotil zo žurnalistiky, z kultúry, z verejného života k lopate, do emigrácie, do väzníc takmer všetky Machalove idoly a v tom istom čase on, ich verný žiak, začal robiť strmú kariéru komunistického novinára v tých najvyberanejších komunistických novinách.
Jeho učitelia boli ľudsky i občiansky terorizovaní, profesijne šikanovaní a rôznym spôsobom kriminalizovaní, len jemu, Machalovi, jeho kontrarevolučné články v zakázaných časopisoch nijako neublížili. Čím sa v normalizácii platilo za takýto stranícky pardon? Sebapopretím, zradou priateľov, účinným ideologickým pokáním.
A čím za možnosť novej kariéry? Prijatím poučenia z Poučenia, záväzkom novej vernosti. „Postavenie osamelého vlka nesie so sebou aj istý mravný imperatív: nikdy nestratiť vlastnú dôstojnosť. Odvahu nedať sa zlomiť ani zastrašiť“, píše Machala v predhovore svojej knihy, nazvanom skutočne priliehavo – Hodno bolo spievať.
Nasleduje citát z verejne dostupnej tlače Necenzurované noviny Rudá krávo, ročník II, číslo 13 – 15, Kompletní seznam spolupracovníků StB, časť Tajní spolupracovníci – agenti, strana 78: „Machala Drahoslav 161147 22659 Pamir“. V tom zozname je okolo 75 000 mien. Osamelý vlk je pekná metafora...
Onen dravec je zrejme osudovým znamením nášho „staršieho novinárskeho vlka“ – potvrdzuje to i motto z Jacka Londona k tejto knihe: „Kto padne, toho zožerú vlci!“ Machala po príchode Brežnevových tankov padá čoraz vyššie – najprv do redakcie Večerníka (orgán MV KSS), potom do Nového slova (orgán ÚV KSS) a napokon do Pravdy (ústredný orgán ÚV KSS).
A všade tam, aj so svojou novou svorkou „sme sa púšťali do tém, ktoré pre iných bývali tabu, snorili sme tam, kde sa nepatrilo ani nazrieť, dovoľovali sme si viac, než bolo dovolené“, ba dokonca si aj zaspievali „trošku tlmenejšie ´Kto za pravdu horí´, aj keď sa to oficiálne nesmelo, predsa sa mohlo“. Škoda, že z textov jeho knihy sa o tom heroickom odboji „disidentov v štruktúrach“ nič nedozvieme – Machalovo normalizačné dvadsaťročie je tu dotované zhruba štyrmi desiatkami textov, z ktorých podstatnú čas tvoria reprinty rutinných dennikárskych rozhovorov a zopár cestopisných čŕt z Francúzska, Holandska, Španielska, Indie... Logicky, veď „bol to čas, keď som dostal niekoľko príležitostí vycestovať do sveta“.
Ten čas, keď jeho novinárski učitelia zo šesťdesiatych rokov akosi postrádali takú drobnú občiansku náležitosť, akou je pas. Mimochodom, reportáž o jeho ceste so slovenskými horolezcami na Pamir v knihe nie je. Ani ďalšie texty, predchnuté vysokou straníckou ideovosťou, proletárskym internacionalizmom, chválou našej socialistickej prítomnosti, oslavou nerozborného priateľstva štátov Varšavskej zmluvy v tejto knihe nehľadajte. Nájdete ich, ak vám to stojí za to, v normalizačných Večerníkoch, Nových slovách, Pravdách.
„Naberali sme na rohy české a osobitne pražské povýšenectvo“, s operetným pátosom dnes klame Machala o čase, v ktorom rovnako gýčovito napísal: „Do Prahy sa chodievam nadýchať, ak cítim, že sa začínam dusiť.“ Bez komentára.
Pádu totality v novembri 1989 Machala v komentároch k svojim textom venuje jedinú vetu: „Revolúcia nám trošku poprevracala osudy.“ Jeho učitelia zo šesťdesiateho ôsmeho demontujú komunistický režim, no Machala sa k nim nehlási, je to trošku riskantný projekt.
O tri týždne na mimoriadnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov oznamuje prítomným, že „každý si bude písať dejiny vlastnej tváre svojimi skutkami“. A ide príkladom – „osamelý vlk“ opäť zrádza tentoraz svoju normalizačnú svorku a ako Fénix vstáva z popola, aby sa zaradil do inej – do svorky militantných nacionalistov a xenofóbov, do davu tých, ktorí prirodzené národné cítenie občanov Slovenska zneužili na revitalizáciu autokratického stranoštátneho režimu nie nepodobnému tomu z čias vojnovej Slovenskej republiky.
Dôvod bol celkom prostý: neplnohodnotné indivíduum neschopné presadiť sa autentickým tvorivým výkonom sa vždy zhrkuje do húfu s ďalšími podobne postihnutými a ponúka svoje služby moci. Líže ruky svojim pánom a šteká na všetkých, ktorých pán označí za nepriateľov.
No a navyše ex privata industria dehonestuje každého, kto je slobodný, nezávislý, kto si dovolí vlastniť a vyslovovať vlastný názor – tak sa obeťami Machalovho štvania stali napríklad biskup Pavel Uhorskai („...ste nešťastím evanjelickej cirkve na Slovensku“, verejne napísal o štyridsať rokov diskriminovanom kňazovi tento topnormalizačný novinár!), herec Július Satinský, diplomati Rudolf Chmel a Ladislav Kováč, publicistka Zuzana Szatmáry, novinár Juraj Alner a mnohí ďalší, ba nedávno k nim pribudol aj (sic!) jeho dlhoročný bojový druh novinár Ľuboš Jurík. Litera scripta manet – rád zdôrazňuje Machala. Zrejme preto ani tieto texty v tejto knihe nie sú.
Dlho čakal „osamelý vlk“ na viditeľnejšie ocenenie svojej práce v prospech svorky. Dočkal sa „krátko po futbalovom zápase Slovana 29. mája 1996, priamo na štadióne, keď mi minister kultúry SR Ivan Hudec povedal tieto rozhodné slová: ´Už si sa dosť naulieval v tej novinárčine. Pôjdeš robiť riaditeľa Národného literárneho centra!´“ Ale to je už iný príbeh novinára Machalu, ktorý tak rád prízvukuje, že talent musí byť v zhode s charakterom. Čo v jeho prípade – a táto kniha to potvrdzuje – platí bezo zvyšku.
Uverejnené v literárnom časopise Rak 1/1998
Prečo znova publikujeme text o Drahoslavovi Machalovi?
