Videla som dokumentárny film Deža Ursinyho O rakovine a nádeji. Jeho aktéri v ňom rozprávajú o svojej chorobe – vlastne tak trochu o svojej vlastnej smrti, najintímnejších pocitoch. A kamera zatiaľ občas blúdi z tváre človeka na výhľad z okna jeho bytu, taniere a jedlo na stole, rozsvietený luster, písací stôl. Dvakrát zazvoní do rozprávania telefón. A aký telefón. Taká tá sivá skrinka s čiernym slúchadlom a kolieskom, do ktorého sa vkladal prst a potom sa vytáčali čísla.