Kultúra u nás pripomína „ovisnutý odkväc“, čo je slovný vynález P. Esterházyho. Nuž súčasná vláda tak ako jej predchodkyne roztáča koleso úvah o tom, ako kultúru resuscitovať.
Aj dnes je témou debát definovanie ekonomických nástrojov kultúrnej politiky, hľadanie zdrojov financovania, efektívnejšie využívanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov a komunitárnych programov Európskej únie, keďže doma ubúda verejných peňazí.
Slepačie kroky
Fungujúci systém riadenia a financovania kultúry je v nedohľadne, obzerať sa treba po rozvojových impulzoch a najmä systémových opatreniach. Slepačích krokov už bolo dosť. K nim patrí i zmena v dotačnom systéme ôsmich programov. Dotácie s určenými prioritami sa síce poskytujú transparentnejšie, no stále nie priebežne a v potrebnom množstve.
Slepačím krokom je i zámer ustanoviť Radu vlády pre kultúru, čo je voľné pokračovanie Rady pre umenie, ktorá bola odborným a iniciatívnym poradným orgánom v čase Krajcerovho ministrovania. Dialóg s umeleckou obcou však dodnes len máločo zmenil na legislatívnej topornosti a nemohúcnosti, ktorú „oživuje“ koketovanie s tým, čo inde dávno s úspechom zaviedli a čo my práve objavujeme: zákon o sponzorovaní kultúry.
Verejnú inštitúciu, financovanú nielen zo zdrojov grantového systému, ale aj z príspevkov prúdiacich do rozpočtu z hazardných hier a lotérií. Štátom dotovaný projekt obnovy obecných knižníc, ktorý by im umožňoval dopĺňať knižničný fond o diela pôvodnej slovenskej literatúry, a takto pomáhať vydavateľstvám i autorom.
