Náš druhý druhý pilier sa nenarodil pod šťastnou hviezdou. Hoci v prvých rokoch jeho existencie prežívala ilúzia o tom, že reforma z roku 2004 dôchodkový problém vyriešila, dnešná debata dokazuje, že sa nevyriešilo takmer nič. Okrem toho dostal II. pilier do vienka niekoľko nášľapných mín, ktoré dnes vyvolávajú nežiaduce zmeny pravidiel počas hry.
Prvá mína spočívala v zásadnom podcenení počtu občanov, ktorí sa do systému zapoja a ich masovom dezinformovaní. Jeden a pol milióna „sporiteľov“ sa zvykne prezentovať ako úspech reformy a výraz dôvery a záujmu občanov o II. pilier. Zabúda sa pritom na spôsob, akým sa realizoval nábor a nastavili motivácie pre finančných sprostredkovateľov. V dôsledku toho máme dnes časť „sporiteľov“, ktorí nemajú ani teoretickú šancu nasporiť si na prijateľnú rentu. No najmä dodnes veľká časť sporiteľov nerozumie pravidlám hry.
Napríklad stále nevie, že „úspory“ sú dedičné iba vo fáze sporenia. Nevie, že vstupom do II. piliera sa vzdáva polovice nároku na svoj budúci dôchodok z prvého piliera (resp. jeho alikvotnej časti). No najmä stále nevie, že II. pilier nie je štátom garantovaným sporením ako na vkladnej knižke, ale kolektívnym investovaním, s ktorým je všade na svete spojené riziko straty. Nečudujme sa preto, ak dnes existuje objednávka časti účastníkov na znovuzavedenie garancií do systému, v ktorom nemajú čo robiť. Je to daň za „úspech“ spočívajúci v 1,5 milióna účastníkov s veľkými očakávaniami, no bez znalosti pravidiel hry.
Druhou mínou ústiacou do zmien pravidiel počas hry sú enormné náklady reformy dané súčinom deviatich percent odvodu a počtu zapojených bez dlhodobo zabezpečeného krytia výpadku. Konštrukcia reformy vyvádzajúca až polovicu povinného odvodu na súkromné účty by nemala problém, ak by sa systém staval na zelenej lúke.
Zabudnuté náklady na systém
Povinnosť dofinancovať výpadok odvodov určených na dôchodky aktuálnej a najbližšej generácii dôchodcov spadla na plecia ekonomicky aktívnej generácie dneška v sume predstavujúcej viac ako jedno percento HDP ročne. Ide o náklady prechodu na dvojpilierový systém, ktoré zostávajú niekde v úzadí. Mnohí ich neváhajú prezentovať ako výlučne problém Sociálnej poisťovne, ktorá nemá na výplatu dôchodkov. Ak by dnes II. pilier neexistoval, zrejme by bolo hospodárenie vo fonde dôchodkového poistenia vyrovnané. Otázne je, samozrejme, dokedy.
Náklady reformy sú iba jednou stranou mince. Druhou sú očakávané úspory priebežného systému v budúcnosti. To je hlavný argument prijatia i udržania reformy, no zvyčajne zostáva iba v rovine všeobecnej konštatácie nepodloženej prepočtami. Aby mala súčasná celonárodná investícia na úrovni viac ako jedno percento HDP ročne zmysel, musí II. pilier splniť svoju úlohu prenesenia a uchovania hodnoty do budúcnosti. „Úspory“ v II. pilieri musia zarobiť nielen na úroky dnešného financovania výpadku v Sociálnej poisťovni, ale aj na poplatky pre DSS, infláciu a ešte niečo navyše.
Žiaľ, prvé roky sme boli svedkami ako reálneho, tak i nominálneho (!) znehodnotenia úspor, čo bolo spôsobené nastavením poplatkov a motivácií pre DSS a stratami v dôsledku krízy.
Ešte pred garanciami tak vývoj zhodnocovania ďaleko zaostával za potrebou a ešte ďalej za očakávaniami. Garancie z roku 2009 výnosy síce stabilizovali, no na minimálnych úrovniach a v nesprávnom čase. Najviac pomohli správcom a časti politikov, ktorí mali na koho ukázať prstom ako na vinníka za zlé výsledky.
Schopnosť zveľadiť majetok
Ako prvé v úvahách o reforme reformy potrebujeme transparentne vykazovať náklady reformy. Tie platíme, to je realita nezávislá od toho, kto sedí vo vláde. Rovnako treba triezvo odhadnúť schopnosť II. piliera uchovať a zveľadiť hodnotu majetku. Neplatíme dnes jedno euro za 80-centovú úsporu v budúcnosti? Vrodená imunita priebežného piliera voči znehodnoteniu peňazí môže hrať kľúčovú úlohu. Ešte sme nezašli tak ďaleko, aby i razantné zmeny podložené odbornými argumentmi boli zbytočné.
Vždy však treba pamätať na to, že celej generácii občanov sme pred rokmi nanútili voľbu o zotrvaní iba v prvom pilieri či rozdelení na prvý a druhý pilier. Máme tak dve kategórie občanov, ktorí svoju voľbu robili za istých pravidiel zreformovaného systému. Bolo a bude nefér meniť jednostranne jeho parametre tak, že jedna z niekdajších alternatív voľby bude dodatočne zásadne znevýhodnená. Či už vo forme zásahov v II. pilieri, alebo vo forme zosolidárnenia I. piliera.
Druhý pilier potrebuje zdravý rozum namiesto politizácie, odvahu pomenovať skutočný problém a navrhnúť riešenia, ktoré môžu znieť na prvé počutie extrémne. No môžu byť záchrannou brzdou.
Poznámka: nie náhodou označujem slovo „úspory“ či „sporiteľ“ úvodzovkami. Účastníci II. piliera nikdy sporiteľmi v pravom zmysle slova neboli, ale podielovými investormi. A ani „úspory“ nie sú úsporami, lež efektom štátom posväteného tunelovania zákonného poistenia na náklady všetkých. Doteraz si nikto v II. pilieri reálne nič navyše neusporil oproti tomu, čo tak či tak musel zaplatiť v povinných odvodoch. Treba to mať na pamäti.
Autor je ekonóm
Autor: Pavol Čižmárik
