Legendárnu električku v Lisabone som si predstavoval ako úctu obyvateľov k tradícii mesta a turistickú atrakciu, rebrík do inej doby. Skutočnosť bola iná, hoci rebrík je vhodné prirovnanie trasy mestom hore-dolu. Preplnená električka je zároveň pre turistov i každodenne potrebný dopravný prostriedok Lisabončanov. To bolo prvé prekvapenie.
V strmých kľukatých a úzkych uličkách by bola ťažká moderná a dlhá električka s dvomi vagónmi bez šance. Len ľahký vozeň z dreva, ako kedysi, s vodičom zodpovedným za brzdenie, zvládne preprudké stúpania a cestu dolu k Tejo. Staré vozne citlivo zmodernizovali. Skenovanie cestovných lístkov a asi posilnené brzdy, podsaditých turistov pribúda. Viac sa nedalo. Alebo sa vzdať starých vozňov, alebo zrušiť trať.
Dozrievali pomaranče i citróny a boli sme i v spálni osoby. Fernando Pessoa nebol doma, len ohorky cigariet a krátke špačky ceruziek. A jeho oblek, ako sa patrí na prekladateľa obchodnej korešpondencie, vždy korektný, dolu vyleštené topánky.
Počas jeho života mu vydali iba jednu knihu. V Portugalsku národný básnik, celkom inak ako náš Hviezdoslav, nepísal iba za seba a svet, ale i za priateľov básnikov, ktorí boli v ňom. Heteronyma, jedným z nich bol i slovenský básnik František Osoba, ktorý Pessoove a básne jeho priateľov pomohol prebásniť.
