Zdvihnite oči od mobilov

Online zariadenia poskytujú tri predstavy: že nás vždy niekto vypočuje, že svoju pozornosť môžeme zamerať tam, kde ju chceme mať a že nikdy nebudeme sami.

Online zariadenia poskytujú tri silné fantastické predstavy: že nás vždy niekto vypočuje, že svoju pozornosť môžeme zamerať tam, kde ju chceme mať a že nikdy nebudeme sami.

Rodina sedí v obývačke a každý z jej členov píše esemesky a číta e-maily. Šéf posiela správy počas porady. Sme na Facebooku a nakupujeme počas vyučovania i počas rande. Moji žiaci mi povedali o dôležitej schopnosti: udržiavať očný kontakt vo chvíli, keď si píšeme s niekým iným. Je to ťažké, ale ide to.

Upravíme, zmažeme, vyretušujeme

Za pätnásť rokov, čo skúmam digitálne technológie, som prišla na to, že tieto vecičky nemenia len to, čo robíme, ale menia aj to, kým sme. Zvykli sme si na to byť „sami spolu“. Sme schopní byť s niekým a zároveň byť niekde úplne inde. Chceme byť na viacerých miestach súčasne, pretože najviac si vážime kontrolu nad tým, na čo zameriavame našu pozornosť.

Naši kolegovia chodia na porady, ale venujú sa len tomu, čo ich zaujíma. Šestnásťročný chlapec, ktorý esemeskuje takmer všetko, hovorí túžobne: „Raz, ale určite nie teraz, by som sa rád naučil konverzovať.“ Mladí ľudia majú na pracoviskách slúchadlá v ušiach. Svoje stoly premenili na kokpity.

Keď idete po univerzitnej knižnici alebo navštívite hi-tech firmu, vidíte to isté: sme spolu, ale každý z nás je vo vlastnej bubline zúrivo pripojený ku klávesnici či dotykovej obrazovke. Jeden od druhého nemôžeme dostať dosť, ak používame technológiu, pomocou ktorej ovládame vzdialenosť, ktorá nás delí: nie príliš blízko, nie príliš ďaleko, ale tak akurát.

Esemesky, statusy a elektronická pošta nám umožňujú vyzerať tak, ako chceme, aby sme vyzerali. Všetko môžeme upravovať, a keď chceme, môžeme aj mazať. Alebo retušovať hlas, tvár, telo. Nie príliš veľa, nie príliš málo, ale tak akurát.

Od konverzácie k spojeniu

Ľudské vzťahy sú bohaté, sú chaotické a náročné. Naučili sme sa čistiť ich prostredníctvom technológie. Jedným z prejavov tejto situácie je posun od konverzácie k spojeniu, ktoré už pomaly prestávame rozlišovať.

Máme pokušenie myslieť si, že sa naše malé elektronické „šteky“ pripočítavajú k skutočnej konverzácii. Ale nie je to tak. E-mail, Twitter či Facebook majú svoje miesto v politike, obchode, láske i priateľstve, ale aj tak nenahradia skutočný rozhovor.

Na Facebooku môžeme napísať „chýbaš mi“ či dokonca „milujem ťa“, ale pomocou statusov sa navzájom nespoznáme ani si nebudeme dobre rozumieť. V skutočnom rozhovore máme k sebe bližšie, počujeme tón reči, vidíme veci aj z iného uhla pohľadu.

Rozhovor tvárou v tvár sa vyvíja pomaly. Učí trpezlivosti. Keď komunikujeme pomocou digitálnych zariadení, učíme sa iným zvykom. Očakávame rýchlejšie odpovede a aby sme ich dostali, kladieme jednoduchšie otázky. Zjednodušujeme aj tie najjednoduchšie témy.

Napokon, rozhovor s niekým iným nás učí tiež rozprávať sa so samým sebou. Tým, že sa mu budeme vyhýbať, zmenšuje našu schopnosť sebareflexie. Sociálne siete sa nás pýtajú, „čo máme na mysli,“ ale naša motivácia, aby sme prezradili niečo skutočne vnútorné, je malá. Keď má človek 3000 facebookových priateľov, inak to ani nejde.

Symptóm, nie liečba

Veľa ľudí sa mi priznalo, že dúfa, že sa Siri, digitálna asistentka v telefónoch iPhone, stane vyspelejšou a bude viac ako najlepšia priateľka, niekto, kto bude počúvať, keď druhí nie. Za tie roky, čo sa tejto téme venujem, som často počula povzdych „Nikto ma nepočúva.“

Myslím, že to je dôvod, prečo má toľko ľudí kontá na Facebooku a Twitteri, ktoré zabezpečujú automatické obecenstvo. A tiež dôvod, prečo chcú toľkí z nás hovoriť so strojmi, ktoré pôsobia dojmom, že sa o nás zaujímajú. Preto výskumníci vytvárajú spoločenské roboty, ktoré majú byť spoločníkmi pre starých, pre deti, pre nás všetkých.

Čakáme menej od ľudí okolo nás, ale viac od technológií, ktoré poskytujú ilúziu spolupatričnosti bez nárokov, ktoré na nás kladú vzťahy s inými ľuďmi. Online zariadenia poskytujú tri silné fantastické predstavy: že nás vždy niekto vypočuje, že svoju pozornosť môžeme zamerať tam, kde ju chceme mať a že nikdy nebudeme sami.

Osamelosť akoby bola problémom, ktorý sa dá vyriešiť. Keď sú ľudia chvíľku sami, siahajú po telefóne, ale toto spojenie je skôr symptómom, ako liečbou. Reflexívne nutkanie „pripojiť sa“ tvaruje nový spôsob života.

So sklopenými očami

Zdieľam, teda som – na to, aby sme sa cítili viac sami sebou, sa pripájame. Ale v zápale po pripojení utekáme od samoty. V neschopnosti zvládať samotu sa obraciame na iných ľudí, ale to nie sú oni sami. Používame ich ako náhradné súčiastky, ktoré majú opraviť naše stále viac krehké ja.

Myslíme si, že neustále pripojenie nám umožní, aby sme sa cítili menej osamelí. Opak je pravdou. Čím menej sme schopní byť sami, tým pravdepodobnejšie budeme osamelí. Ak nebudeme učiť naše deti, ako byť samy, budú poznať len to, ako byť osamelými.

Som za rozhovory. Tie však potrebujú miesto. Doma by sme si mali vytvárať posvätné miesta. Napríklad kuchyňa, jedáleň či auto sa môžu stať miestami, kde nebudeme používať elektronické prístroje. Tým môžeme našim deťom ukázať hodnotu konverzácie. To isté môžeme urobiť v práci.

Najdôležitejšie však je, aby sme si zapamätali, že popri esemeskovaní, písaní e-mailov a civením na Facebook by sme mali počúvať jeden druhého. A to aj vtedy, keď sa preberajú nudné veci, pretože v nestrážených momentoch, keď váhame, kokceme a stíchneme, sa môžeme odhaliť jeden pred druhým.

Desaťročia som trávila letá na chate na Cape Cod, chodila som po tých istých dunách ako kedysi Thoreau. Nie je to tak dávno, keď sa tam ľudia prechádzali so zdvihnutými hlavami, pozerali na vodu, na oblohu, na piesok a jeden na druhého. A hovorili spolu. Dnes často chodia so sklonenými hlavami a ťukajú do mobilov. Dokonca aj vtedy, keď sú s priateľmi, rodičmi, deťmi. Každý ťuká do svojho.

Tak hovorím: zdvihnite oči od mobilov, pozrite sa jeden na druhého a začnite sa rozprávať.

Sherry Turkle (1948) je psychologička na Massachusetts Institute of Technology. Naposledy jej vyšla kniha Sami spolu: prečo čakáme viac od technológií a menej od druhých ľudí.

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 14 116
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 699
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 342
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 559
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 926
  6. Moskva alebo Petrohrad? 2 349
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 261
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 053
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 788
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 676

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček šéfredaktorky

Európa nemusí byť imúnna

Mladič, ktorý sa štrnásť rokov ukrýval, sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

KNIHA TÝŽDŇA

Sme deťmi vojny

Písať o vojne so zmyslom pre súčasnosť je vzácne. Keith Lowe to dokázal a výsledok je fascinujúci.

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Slovensko, lowcostová krajina

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

KOMENTÁR TOMA NICHOLSONA

Koniec nesmrteľného tyrana

V Zimbabwe Robert Mugabe skončil po neuveriteľnych 37 rokoch.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Rusi stále trpia na štokholmský syndróm

Sovietske zločiny medzi Ašom a Vyšným Nemeckým sú ničím v porovnaní s tým, čo napáchali od Užhorodu po Vladivostok.