Spinozov výrok, že človek by sa mal stať tým, čím potenciálne je, spája v sebe individuálne s faktorom roly. Na základe toho by sa dalo povedať, že osobné a osobité sa musí merať aj jeho fungovaním v kolektívnych rozmeroch.
Spinozovská identickosť ľudskej bytosti, to, čo Fromm nadväzne charakterizuje ako schopnosť človeka byť samým sebou, vnáša do sociálneho prostredia rôznorodosť, ktorá nesmie prekročiť ani pri svojich zvláštnostiach a nevyhnutných výchylkách hranice primeranosti. Politologickým slovníkom by sa tento stav dal vyjadriť ako spolužitie v pluralite.
Diferencujúca individuálnosť, jedinečnosť a neopakovateľnosť, ak si tu s ilustračným zámerom vypomôžem situáciou z umeleckej literatúry, má svojím komunikačným charakterom nevýlučné, partnerské, nadindividuálne smerovanie a priaznivú „kolektivistickú intenciu“ v tom, že sa stáva prístupným pre každý zmysluplný čitateľský dialóg a dotvárajúci proces.
Preto sa musí akt tvorby opierať vo svojej ambícii dospieť k originálnemu videniu a vyjadreniu o rešpektovanie pravidiel a tvorivých zákonitostí prístupných tvorcovi i jeho čitateľom. Individuálnosť sa tu teda nesmie pri vlastnej diferencujúcej osobitosti a odlišnosti zbaviť plnohodnotnej kontaktnosti.
