Kvety okolo nás sú už prežiarené svetlom, ale v pozadí je stále Veľký piatok. Mohutný a majestátny obraz maliara Edmunda Gwerka dominuje čelnej stene nad oltárom v chráme, kde sme pred rokmi so ženou boli organistami. V čase Veľkého piatka sa celý obraz zastrel čiernym súknom.
Čierna farba, podobne ako šerosvit alebo tma, nie je nedostatkom svetla, ale autonómnou farbou a svojbytnou realitou, ktorá neznamená iba smútok, depresiu a bolesť. Môže vydávať akúsi zvláštnu energiu sústredenia, ticha a meditácie, takmer by som povedal hĺbku a žiarivú plnosť.
V jej sýtosti sa ukrýva aj pravda, jednoznačná poctivosť bez švindľovania. Treba sa zastať černe a tmavosti najmä v súčasnom svete nadmerne presvetlenom, napríklad v presklených priestoroch architektúry bez intimity, nehovoriac o všadeprítomnom kamerovom systéme.
Môže sa tu človek cítiť slobodne? Namiesto vnútorného života a identity nastupuje vonkajškovosť a povrchnosť. V osviežujúcej studni a podzemných prameňoch je tma. Bez nej nevidno ani hviezdy.
Televízie a časopisy hýria a hystericky blikajú všemožnými farbičkami, najmä akousi ružovou, ktorá kedysi symbolizovala parížske bordely, dnes chce vzbudiť ilúziu optimizmu, hojnosti. A gýča. Ale to podstatné, ako sú napríklad korene stromov, jestvuje v podzemí, v skrytosti.