Verejnosti neprístupné kongresy vychádzajú z módy. S dávkou zhovievavosti je však možné SaS odpustiť, že personálne otázky riešili za zatvorenými dverami. A hoci o predsedovi sa hlasovať nemalo, márnomyseľnosť Sulíkovi nedovolila, aby sa nenechal potvrdiť.
K zodpovednosti predsedu na volebnom výsledku by bolo zrozumiteľnejšie povedať pas. Alebo oceniť opačne.
Iste, bez Sulíka by SaS prišla o obsah. Ak sa povznesieme nad Sasanky a podiely na páde vlády – čo je minulosť – kľúčovou kauzou budúcnosti je, čo chcú so sebou robiť.
Ambícia sústrediť sa na rozširovanie členskej základne, čo z kongresu – medzi balastom – avizovali, je úmysel iste správny.
Dokonca, optikou štandardizácie strany, zásadný. Sila argumentov pritom siaha ďaleko za ten najnápadnejší, ktorým je dramatická nerovnováha medzi ponukou kádrov a dopytom po obsadení funkcií, akému bola SaS vystavená od momentu, čo sa vyskytla pri moci. Niežeby (mnoho)tisícové základne SDKÚ, KDH či Smeru boli zárukou kompetentného riadenia štátu, ale vyberať z 250 členov je ozaj trúfalosť. (Témou textu nie je dobro-zlo politických nominácií, ale realita.)
