„Ak ho kopneš do gulí, dám ti pusu na čelo“, nie je veta z mizerného amerického akčného filmu, ale z telefonického rozhovoru bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu s bývalým ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom (obaja z liahne HZDS). Možno netreba pripomínať, že „kopnúť do gulí“ bolo treba vyšetrovateľa únosu syna bývalého prezidenta Michala Kováča, ktorého vyšetrovanie viedlo k účasti členov tajnej služby na tomto trestnom čine. Pravosť rozhovoru potvrdil v televíznom vysielaní aj samotný minister - o vine Lexu a Mečiara (aj na základe iných výpovedí) teda pochybnosti nejestvujú. Otázne je potrestanie zločinu.
V súboji so zločinom sa každá chyba vypomstí - najmä ak sa majú dodržať pravidlá hry, teda ak ich dodržiava tá slušnejšia strana, lebo tá menej slušná žiadne škrupule nemá. Ak aj pripustíme, že o vydaní zatykača rozhodovala zaujatá sudkyňa, o čo menej zaujatý bol predseda senátu Najvyššieho súdu, ktorý o prepustení Lexu rozhodol? Ak o poslancovi HZDS rozhoduje človek, ktorý sa do Súdnej rady dostal na návrh iného poslanca HZDS - je možné so zdravým úsudkom hovoriť o jeho nezaujatosti? A rozhodnúť, že na slobode budú stíhať človeka, ktorý sa dva roky ukrýval v zahraničí a republiku nezákonne opustil a v zahraničí pobýval s neplatným pasom - aký explicitnejší dôvod na útekovú väzbu potrebuje slovenský sudca? Dá sa síce trochu spoliehať na to, že pred voľbami sa Lexa nepokúsi o opustenie krajiny, lebo by to bolo kontraproduktívne pre HZDS - čo to však má spoločné so spravodlivosťou a dôverou v zákony a súdnu moc?
