Ani najväčší skeptici už nepochybujú, že druhá vláda Smeru je najlepšia, akú kedy Slovensko malo. Fakty hovoria jasne: okamžite po vymenovaní Fica zlacnela elektrina, o dva týždne neskôr aj vajíčka. A teraz, po necelom mesiaci v úrade, spľasol deficit štátneho rozpočtu. Úchvatné.
Nie, nie je to zázrak. Len autorita dôveryhodnej a kompetentnej vlády, ktorej právnické subjekty hneď začnú platiť dane, sliepky znášať vajcia a dokonca aj Európska komisia uhrádzať načas svoje záväzky. Pričom zmenšenie (relatívne) schodku na bežnú – v apríli – úroveň tretiny celoročného je o to pôsobivejšie, že „ešte žiadna vláda nepreberala verejné financie v takom katastrofálnom stave“.
To vyhlásil premiér hneď po nástupe. Pokrok je teda ohromujúci. Otázka je potom už len jedna: Ak v marci Fico hovoril, že „deficit 4,6 percenta na rok 2012 sa nedá udržať“, prečo takmer to isté – „tohtoročný deficit je nereálny“ – zopakoval aj včera?
Iste, mohol myslieť na riziká, ktoré v rozpočte zostávajú a môžu sa neskôr prejaviť. Či aj na údery z vonkajšieho prostredia, ktorého jedinou istotou je neistota. Pravdepodobnejšie však je, že premiér nadviazal vážny flirt s myšlienkou deficit prekročiť. A jej príťažlivosť ho tak prenasleduje, že to nedokáže ani skryť. Signálov je príliš.
Napríklad, normálne je predsa hovoriť, že rozpočet je udržateľný. Ešte aj keby sme nežili vo svete kompaktu a krízy, ktorý takéto reči počúva veľmi nerád.
Všetci politici, ktorí chodia na koberec do Bruselu, prisahajú komisii, že rozpočet je v poriadku, a hádajú sa, ak tá vyťahuje odlišné cifry a neverí. Fico naopak. Schodok je nereálny, šíri, veď aj komisia má nakreslené nie 4,6, ale päť. Odpoveďou programového vyhlásenia, čo sa týka úspor, je minúta ticha.
A neustále omieľaná mantra, že cieľom sú tri percentá v roku 2013, je odpútavanie pozornosti od roku 2012. Neprajník by v tom dokonca videl zámer, že Fico chce ešte v tomto roku usporiadať ak nie veľký večierok, tak aspoň malú záhradnú slávnosť. Pre vybraných hostí...
Popri tom, iste, Kažimír rozpráva svoje. Môže, prečo nie. Kým premiér tára o raste a vyčkáva, ako to dopadne v Bruseli, vo Francúzsku, v Grécku (tiež voľby!), v Španielsku atď., nemusí viazať ani výdavky, len kravaty do televízií. Problém akurát je, že až to niekde „dopadne“, môže byť aj neskoro.
To, čo si môžeme uviazať potom, je istota, s ktorou ani programové vyhlásenie nepočíta.
