KNIHA TÝŽDŇA
Spätné zrkadlo
„Zapamätal som si: ´Peterko, vy keď napíšete diktát, ako keby kôň kopol.´ Ale v slohovaní som bol dobrý, namiesto slov, pri ktorých som si neistý, našiel som si slová, o ktorých som vedel, ako sa píšu.“
Tento postreh z črty Moja milá profesorka v knihe spomienok Spätné zrkadlo (KK Bagala a literarnyklub.sk) ako v kvapke vody odráža spôsob písania jej autora Petra Repku. Nájsť si slová, o ktorých autor vie, ako sa píšu, neznamená, prirodzene, len vyhnúť sa problémom s pravopisom. Je to obrazné pomenovanie toho, čomu hovoríme štýl.
Beh bol aj literárnym motívom
Básnik a publicista Peter Repka sa rozhodol spomínať na svoje detstvo a mladosť. Vyšla mu z toho knižka asi štyridsiatich relatívne samostatných, no tematicky i motivicky previazaných spomienkových... čoho vlastne? Čŕt, glos, poviedok, reportáží, miestami dokonca básní – Repkovo originálne písanie sa nikdy nedalo žánrovo presne vymedziť. Vpúšťa nás do svojho privátneho sveta, ktorý sa v tejto knihe začína dávno pred jeho narodením. Pozýva nás sledovať životné osudy svojich rodičov (aj cez denníky a korešpondenciu svojho otca) a príbuzných – on sám (aj so svojím jednovaječným dvojčaťom Pavlom) sa narodí až na 33. strane knihy.
Postupnosť spomínania je plus-mínus chronologická: bratislavské detstvo a chlapčenstvo v päťdesiatych rokoch „s kľúčom od bytu na šnúrke okolo krku“, stredná škola, štúdium na Strojníckej fakulte SVŠT, prvé lásky. Už v chlapčenstve sa vynára jeden z Repkových najdôležitejších životných (i literárnych) motívov – beh. Ten ho priviedol na atletický štadión (ako šprintér to dotiahol až do juniorskej reprezentácie) i do básnickej skupiny Osamelí bežci. O Repkovej ceste k poézii sa z knižky veľa nedozvieme – v črte Mladá tvorba bola mladá tvorba ho už nachádzame v jej redakcii, kde pôsobil až do normalizáciou vynúteného zániku tohto literárneho časopisu.
Metóda filmového strihu
Peter Repka je básnik a publicista, autor naskrze originálnych literárnych reportáží i glos (dôkazy sú v knihách Vstaň a choď a Chvála zápisníku), no dôležité je povedať, že tieto dve polohy jeho tvorby sú vždy v symbióze, vždy to je jeden a ten istý Peter Repka.
Na začiatku však predsa len bola poézia. Tá mu dala do vienka asociatívnosť, obraznosť a zmysel pre skratku. Sila Repkovho písania spočíva v jeho originálnom videní skutočnosti cez jej jedinečné detaily. Repka detail objaví, vyhodnotí jeho významotvornú váhu, zaznamená ho jedinečnou vetou, v ktorej je zároveň stotožnenie i odstup (i svojský humor), a presne ho vloží do mozaiky celku, pracuje metódou filmového strihu. A práve usporiadanie týchto segmentov reality, ktoré nepotrebujú autorské komentáre – práve naopak, tie by to všetko len pokazili – je zdrojom silnej estetickej pôsobivosti Repkových textov. Tak písal svoje reportážne básne v zbierke Sliepka v katedrále aj svoje básnické reportáže v už spomenutej knihe Vstaň a choď. Že jeho originálny a nezameniteľný štýl bol (a je) základným prvkom jeho literárnej identity, dosvedčuje aj záznam z denníka osemnásťročného P. R., ktorý je súčasťou jeho spomienok.
„Pekné filmy sme videli v kine Scala, neskôr Obzor a ešte neskôr nič. Kvety Tatier s prvými obrázkami, ako zrýchlene vyrastajú kvety, azda prvý slovenský farebný film.
Za oknami priskorý sneh.
Človek je katedrála a sneh je dobrý brat, inak si to nevysvetľujem.
Chodím mestom, lietam. Pre Boha milujem katedrály. V mene Krista zastavte
atómové pokusy a nechoďte okolo seba nechápavo.
Veže Starého Mesta si preberajú západ slnka zo strechy na strechu.
Som tráva v snehu pred iskrou v krajine suchých agátov, búrka i plachetnica v búrke
a more je slaných sĺz až-až.
Vagón bez nákladu a bez lokomotívy sa ženie prázdnou krajinou.
Obľúbená pieseň týchto čias: To všechno vodnes čas.
Do noci čítam Robinsona Jeffersa, obdivujem ho, ale nebudem ako on.“
Takmer som náchylný povedať, že Spätné zrkadlo je azda najlepšie Repkovo dielo, keďže v jeho koncepte nie je nijaká vopred určená vnútorná úloha či zámer. Je to „len“ číre spomínanie na život chlapca z „plebejskej“, silne kresťansky založenej bratislavskej rodiny. V súvislosti s literárnymi textami nemám rád slovo úprimnosť, no tu ho použijem – je totiž opakom chcenia, tlačenia na pílu, falošnosti, manipulácie s vlastnou minulosťou. Pekná kniha. Len škoda, že jej vizuálny koncept tak veľmi ublížil dokumentárnym fotografiám.
Ďalšie knihy
Vstaň a choď
L. C. A., 1998
Kniha básnika Petra Repku Vstaň a choď bola v roku 1970 kompletne vytlačená, ale v dôsledku cenzúry sa nedostala do distribúcie. Obsahuje reportáže z Ruska, Poľska i Československa, ktoré boli publikované v rokoch 1967 - 1969. Tvoria osobitný žáner, v ktorom sa zlieva forma denníkov, rozhovorov, korešpondencie, reflexií a zobrazenia autentických zážitkov. Nie sú len pamäťou doby a vykreslením atmosféry najväčšieho povojnového konfliktu u nás, ale aj autentickou spoveďou básnika. Momentky z vtedajších časov sa prihovárajú čitateľovi so vzdorom, no bez hnevu, zatrpknutosti či odovzdania, a práve preto sú aj teraz čisté.
Básne
L. C. A., 2005
„Toto súborné vydanie Básní predovšetkým znovu ponúka nezabudnuteľný, nonkonformný, mnohé tradície búrajúci a pre slovenskú poéziu druhej polovice 20. storočia profilujúci a iniciujúci debut Sliepka v katedrále z roku 1969,“ napísal Ivan Štrpka. Knižnému debutu predchádzajú rané básne z čias formovania skupiny Osamelí bežci, po ňom nasledujú "pookupačné" cykly a rukopisy, ktoré už nemali šancu vyjsť knižne, a zbierky, ktoré vznikli postupne už v Nemecku, kam sa Peter vysťahoval roku 1973 za svojou manželkou Angelou.
Chvála zápisníku
F. R. & G., 2011
Žánrovo nezaraditeľné zápisníkové poznámky, glosy, postrehy, pohľadnice, reportáže a rôzne iné textové udalosti sú nevyčerpateľné zázračnosti postrehu a osobného spontánneho „osamelobežeckého“ pohľadu. Boli písané bez výnimky pre časopisy a noviny v rozpätí desaťročí, no sú práve dnes provokujúco prekvapujúcim dôkazom toho, ako jedinečne a aktuálne môže prehovárať jazyk poézie, nezastupiteľne vlastné videnie a osobné zaujatie kultivovaného autora triafajúceho do svojej doby.
