Jar nám odhaľuje zabezpečovacie systémy prírody, opatrenia na udržanie života.
Dve osoby sedia na lavičke v záhrade, hľadia na zakvitnutý strom, konáre ešte bez lístia, po chvíli jedna z nich roztrhne mlčanie výpoveďou: „Ešte ani nedýchajú, a už sa plodia.“ Príroda nás fascinuje tým, ako je zabezpečená na prežitie.
Odpočutá veta o strome nevdojak popoženie myseľ zlúčiť dve na prvý pohľad odlišné témy. Je jazyk, ktorý vnímame takisto ako živý organizmus, zabezpečený na prežitie?
Uvažovať o otázke môžeme na základe rozmanitej úrovne poznania správania jazykového systému ako celku, ale aj prostredníctvom jednoduchých pozorovaní „malých“ javov, ľahko viditeľných v našej každodennosti.
Za jeden z aktuálnych faktorov, ktoré ohrozujú „stabilitu“ nášho jazyka, sa zvykne považovať upustenie od písania rozlišovacích znamienok (diakritiky), ktoré priniesla internetová písaná slovenčina. Dĺžeň či mäkčeň na písmene menia význam slova, čiarka mení význam vety, bodka napomáha porozumenie väčších textových úsekov. Ak sa tieto znamienka ignorujú, vzniká obava, či sa jazyk o chvíľu nezmení na hŕbu slov bez možnosti porozumieť im, respektíve iba s možnosťou porozumieť im nesprávne, mylne.
Dostala som nedávno jeden vtipný mail na túto tému od autora – pozorovateľa jazyka, ktorý mi adresoval zbierku „antidiakritických“ pomenovaní: „Nechcel som, zobrat, ved mi stacilo zobrat“ (zobrať, ukradnúť – žobrať), „Keby som mal rukovat, naco mi je rukovat?“ (rukovať - nastupovať na vojnu; rukoväť - držadlo, rúčka, napr. meča; rukoväť - príručka, kniha), „Nech nas skolia, len nie skolia“ (skolia, zastrelia – školia, vzdelávajú). To všetko sú vtipné, no umelo vytvorené jazykové situácie, vety sa modelujú s cieľom ukázať, že bez diakritických znamienok sú slová rovnaké, teda mätúce.
