Tretieho mája - v Deň slobody tlače - sa udeľujú u nás ceny za najkrajšie knihy. Jednu z tohtoročných – Cenu ministra kultúry za bibliofíliu - dostal aj Proglas, prvá slovanská báseň, v ktorej Konštantín Filozof už v 9. storočí vyzdvihol význam knihy. (On sám si z tej básne cenil najmä verš „Nahé sú bez kníh všetky národy“.)
Osobitne nás musí tešiť, že prvé dielo slovanského písomníctva vzniklo na našom území a v jazyku, ktorý má najbližšie k slovenčine – je to teda prvé pôvodné dielo predovšetkým našej – až potom bulharskej, ruskej a iných slovanských slovesností. Nič na tom nezmenil Svätopluk, keď vyhnal Metodových žiakov – prozreteľne nás zbavil iba azbuky.
Samozrejme, aj iné národy sa o toto dedičstvo uchádzajú a prispievajú k jeho poznaniu. Bol to bulharský slavista Jordan Ivanov, ktorý v roku 1908 zistil, že Proglas nie je prozaický text, ale člení sa na 110 (alebo 111, ak rátame aj amen) dvanásťslabičných veršov. (Z čoho vyplynul ďalší poznatok, že báseň sa dá rozčleniť na 22 päťveršových strof.)
Konštantínov dvanásťslabičník pochádza z antiky – je to sylabický ekvivalent časomerného jambického trimetra – a hneď na začiatku prvého verša („Evanjeliu svätému som Predslovom“) nachádzame daktyl. Ešte v dvadsiatom storočí tvrdili konzervatívni vedci, že je to neprípustné a že na začiatku nášho jambického verša musí byť jednoslabičné slovo, takzvaná jambická predrážka – a pomýlili aj chudáka Hviezdoslava, ktorý jambickými predrážkami rozdrobil celé svoje dielo. A hľa, čo zisťujeme! Už Konštantín Filozof sa hneď v prvom verši prvej básne našej slovesnosti vysmial z takejto úzkoprsosti.
