Otázka skôr je, kto z nich dokáže stranu zásadne zmeniť. Obe alternatívy, ktoré predstavujú, sa môžu skončiť zle.
Až do času tesne pred voľbami v roku 2010 patril Pavol Frešo k popredným a sľubným politikom SDKÚ. Aj keď potom na krátky čas jeho stranícky vzostup zarazili, ako bratislavský župan vplyv nikdy úplne nestratil. Do roku 2006 mal na vývoj SDKÚ Frešo väčší vplyv ako Lucia Žitňanská.
V období „niekedy po roku 2006“, keď sa podľa neho začala rodiť hlavná chyba vedúca ku kolapsu strany, bol vplyv oboch hlavných kandidátov na šéfa SDKÚ zhruba rovnaký. Už aj preto nemožno brať vážne Frešove reči o Žitnanskej zásadnej zodpovednosti za stratu dôveryhodnosti aj voličov SDKÚ. Na rozdiel od neho, ktorý za nič zodpovednosť nenesie.
Proti korupčným kauzám zo spisu Gorila, ktoré SDKÚ definitívne zviedli na scestie a urobili z nej nedôveryhodný spolok, mal Frešo viac šancí niečo urobiť. Čušal však ako voš pod chrastou. V rozhovore pre SME túto éru nekriticky označuje za ideál, ku ktorému sa treba vrátiť.
V opozícii za prvej Ficovej vlády, ktorú mala SDKÚ využiť na očistu a odsun Dzurindu do politického dôchodku, o podstatných problémoch čušali svorne obaja. Frešo nemá Žitňanskej čo vyčítať, ale platí to aj naopak. Za súčasný stav SDKÚ nesú vinu jeden ako druhý. Každý trochu inak, piplať sa v tom, ktorý z nich o tri chlpy viac, však nestojí ani za použitý atrament.
Dôležitejšie je, kto z nich dokáže SDKÚ skôr pomôcť. A tým aj pravici a slovenskej demokracii, všetky naše strany totiž trpia jedným základným problémom: sú to prázdne nádoby bez fungujúceho členstva, vnútornej demokracie, a preto aj bez kontroly toho, čo vedenie strany stvára.
V projektoch Most-Híd a SaS sa s takými zbytočnými a rušivými elementmi, ako je členstvo, ani nepočítalo. Ale aj SDKÚ, KDH a Smer majú k moderným masovým stranám ďaleko.
Zmeniť SDKÚ z obalu strany na stranu s efektívnou vnútornou demokraciou majú zdanlivo šancu skôr Frešo a jeho krídlo s heslami o širokej ľudovej strane a načúvaní obyčajným ľuďom. Viac ako Žitňanská, ktorá je symbolom dzurindovského modelu, v ktorom o všetkom rozhodne pár straníckych lídrov (a ich podnikateľov).
Frešov model však má tiež svoje riziká: môže veľmi ľahko skĺznuť do bezzásadového populizmu. Tomu nasvedčuje aj dovolávanie sa k populistickým dzurindovským začiatkom SDKÚ.
Dôležité pre obnovu SDKÚ, ktorá by mohla byť príkladom obnovy celého straníckeho systému, nebude len to, kto bude predsedom, ale aj či bude účinne fungovať vnútrostranícka opozícia. Ona najlepšie dokáže zabrániť odklonu k jednému či druhému extrému: pokračovaniu súčasného modelu alebo „modrého Smeru“.
Poznámka na záver: tieto úvahy platia v hypotetickom prípade, že ešte vôbec má zmysel baviť sa o nejakej budúcnosti SDKÚ. Problémy, ktoré ju položili, však prežijú aj po jej zániku v ostatných stranách a bez ich vyriešenia nedôjde ani k očiste celého slovenského straníckeho systému. Bez čoho zase u nás demokracia nikdy fungovať nebude.
Čítajte viac komentárov:
Robert Fico hľadá alibi pre odklad šetrenia, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
My sme mali Mečiara, Gréci zrejme potrebujú bankrot, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
