Hneď po nežnom novembri ‘89 sa vo vegetácii nápisov nastriekaných na múroch objavila veta Preč s politickými stranami! zachytená na snímke fotografa ulíc Tóna Podstraského.
Vtedy som sa prihováral anonymnému pisateľovi: Ty radikál, ak odmietaš viaceré politické strany, zaiste je ti ľúto za tou jednou, ktorá okupovala naše životy toľké desaťročia.
Dnes viem, že múdry muralistický autor mal pravdu. Systém politických strán je niečo, čo je už dlhšie prehnité, skorumpované, presiaknuté zločinmi, čiže zlými činmi, je to parenisko, v ktorom sa darí hnitiu, deštrukcii, úpadku... A na tomto konštatovaní nič nemení fakt, že vraj údajne nie sme schopní vygenerovať nič lepšie, nijakú efektívnejšiu formu správy ľudí na svojich veciach, ako je politická strana. Jasné, že sme.
Voľakedy sa v prudérnej spoločnosti hovorilo: Idem na stranu, keď chcel človek vyjadriť, že sa ide obyčajne ľudsky vysrať. Dnes pre mňa znamená „idenie do strany“ podobný obsah. Čože, mne je ľahko, nikdy som v nijakej strane nebol a nebudem. Nemusel som prejavovať nijaké charakterové hrdinstvo, pretože ma do toho nikto nenútil s perom vtisnutým medzi dva prsty a s revolverom na sluchách. Raz mi iba jeden činovník povedal pamätnú vetu: „Dano, vstúp do strany a urobíme ťa šéfredaktorom nejakého časopisu.“ Nikdy som nebol šéfredaktorom nijakého časopisu.
