S odchodom Grécka z eurozóny, čo zrazu kdekto preferuje, je iba jedna komplikácia: Nie je jasné, či má väčší problém Grécko, alebo Európa. Pretože, keby z dôsledkov viac „lepilo“ - povedal by Sulík - europolitikom, tak rozluka s Helénskou republikou bude na dlhé lakte. Ak bude.
Napríklad Papandreu, ktorý chcel vyhlásiť referendum o škrtoch, ale po raporte „u Merkozyho“ podal namiesto toho demisiu, by vedel rozprávať, komu lepí viac. Tvrdenie, že eurozónu drží pokope najmä strach z rozpadu, stálo na tomto mieste už dávno.
Šéfkomentátor Financial Times dnes konkretizuje, že „nepoznáme dosahy kolapsu gréckych bánk, nepoznáme efekt dosahu na zvyšok Európy, nevieme, čo urobí štátny dlh, a ako bude vyzerať nákaza“. Pekne. Ešteže s Gideonom Rachmanom tušíme o tých dosahoch aspoň toľko, že náklady rastú s premárneným časom. Čiže dnes zrejme budú omnoho vyššie, než by boli pred rokom.
To nie je len o kompetencii euroelít, ale najmä o logike deja, ktorá našepkáva, že čím väčšia hrôza, tým menej pravdepodobná rozluka. Skutočnosť, že hneď po voľbách euroval expedoval do Atén ďalšie štyri miliardy eur, nemusí byť ešte príznaková. Hoci tušíme, že v situácii, keď po „proeurópskej“ vláde nie je vidu ani slychu, by si to bez najvyššieho požehnania úradník (EFSF) nedovolil.
Za detail sa dá považovať aj čudné odhodlanie čakať na opakovanie volieb. Zdanie, ktoré europolitici šírili, že „firewall“ umožňuje zorganizovať aj vytlačenie Grécka z eurozóny, je však definitívne preludom. Realitou je Alexis Tzipras, ktorý nemá strach z ničoho a hovorí, že je to Grécko, kto drží „ultimate weapon“.
Necháme si ukázať. Respektíve, mali by sme si nechať. Cúvnutie totiž znamená minúť poslednú zastávku, na ktorej možno vysadiť Grécko. Za ňou je už len časovo neohraničené absolútne prerozdeľovanie. A výrazné zrýchlenie cesty k euroštátu – nedemokratickými nástrojmi. Iste, keďže Grécko je iba najextrémnejším syndrómom predlženej Európy, a príbeh bude pokračovať (Španielsko atď.), veľa to nevyrieši.
Gréci však na svoju šancu majú právo. Obviňovať výlučne ich za tragédiu, v ktorej sa ocitli, je fatálne nedorozumenie. Zlyhanie politikov i gréckeho štátu je nesporné.
Za ich rozpočtovú delikvenciu je však rovnako zodpovedná spoločná mena, ktorá nezbližuje, ale prehlbuje rozdiely medzi rôzne výkonnými ekonomikami, a cez bublinu lacných peňazí zabila i takú slabú konkurencieschopnosť Grécka. A preto, ak má prežiť euro aspoň v jadre okolo Nemecka, rozísť sa bude musieť sever s juhom. Čím neskôr, tým horšie.
Čo sa týka tých „podvodov“, tak ja podvádzam vtedy, ak získam výhodu tým, že vás privediem do omylu. Gréci nepodvádzali nikoho. Všetci v Európe, od predsedu eurokomisie cez šéfa Bundesbanky až po bufetárku v Štrasburgu vedeli, že štatistiky sú falšované. Presne tak, ako napríklad talianske. V mene Veľkého projektu.
Čítajte viac komentárov:
Ak hrozí bankrot štátu, treba staviť na opatrnosť, myslí si Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Európsky šampionát na Ukrajine a v Poľsku je príkladom politiky, píše Peter Schutz.
Čítajte komentár (piano) >>
Nemajú v SDKÚ významnejších aktérov Gorily, než je Gašpar s Magalom, pýta sa Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Rath dodržiaval jedinú zásadu: že musí mať z každej funkcie finančný prospech, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
