Slovo „citátovec“ sme v úzkom kruhu vysokoškolských spolužiakov vymysleli na konci osemdesiatych rokov minulého storočia. Inšpirovali sme sa pritom slovami „cicavec“, „stavovec“ a v ironickom zmysle sme to slovo používali na označenie takých spolužiakov, ktorí boli chodiace nie encyklopédie, ale citáty.
Nech sa debatovalo o akejkoľvek téme, citátovec sa nikdy nepodujal na sformulovanie vlastného názoru, ale na všetko reagoval citovaním niekoho iného.
Citátovec bol v porovnaní s väčšinou veľmi sčítaný, možno mal aj záľubu v učení sa cudzích myšlienok naspamäť. Za jeho črtou sa však možno skrývala len výborná pamäť a citáty mu do hlavy skákali samy.
Trénovať sa v diskutovaní patrilo v tých časoch akosi k sprievodným cvičeniam študentov jazyka a literatúry, učitelia nás k tomu ani nemuseli pobádať. Teraz sa mi vidí, že túto spontánnu aktivitu živilo zrejme celospoločenské odmietanie a popieranie pestovania skupinových debát.