Ako prekonať slovenský „český komplex“?

Je len málo vecí, ktoré my, Slováci, vieme robiť na svetovej úrovni. Kradnúť eurofondy, porovnávať sa s vtákmi holubovitej čeľade, vyrábať luxusné autá (pod nemeckým vedením), paličkovať (platí pre staré mamy v Španej doline), závidieť si, zavárať uhorky a broskyne v množstvách, ktoré sa v žiadnom prípade nedajú zjesť, destilovať tuhé liehoviny v hrozne nenápadných drevených šopách, označovať sa za obyčajných ľudí, aj keď na to nie je najmenší dôvod, a vášnivo diskutovať o hokeji, pozerať hokej, nadávať naň, tešiť sa z neho, ignorovať ho, pohŕdať tými, ktorí ho majú radi a tak ďalej vo všetkých kombináciach. A asi dvadsať z nás vie hokej aj vynikajúco hrať.

O tom, že hŕstka z nás vie prekvapivo dobre kolektívne korčuľovať a umiestňovať drobný gumový predmet valcovitého tvaru do bránky súpera, o tom by už nepochybovali ani antickí skeptici a tí pochybovali ešte aj o vlastných pochybnostiach. Je to proste tak.

Lenže problém je v tom, že dvadsať z nás vie hrať hokej s jedinou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo – proti Česku, Morave a Sliezsku hokej hrať nevieme. Vzájomná bilancia zápasov Česko : Slovensko je hrôzostrašnejšia ako oficiálne facebookové statusy relácie Modré z neba, dokonca desivejšia ako fotky usmiateho Vila Rozborila s vystrašenými deťmi na nemocničných posteliach. Odohrali sme s Českom 41 zápasov a 27 sme ich – väčšinou zdrvujúco – prehrali. Skóre je už skoro basketbalové v náš neprospech 88:154.

Problém je v tom, že zápas s Českom vždy musí prísť. A to vždy v tej najmenej vhodnej chvíli. Napríklad teraz.

Jediné šťastie, že za Čechov už nehrá Golem, ktorého Rabbi Löw tajne nazval Jágr a familárne mu hovorieval Jarda. Medzinárodná hokejová federácia totiž zakázala účinkovanie nezničiteľným kyborgom, ktorí neovládajú ľudskú reč. Navyše robot nadľudských rozmerov zostarol, hoci sa už zdalo, že sa neopotrebuje nikdy, a báli sme sa, že ešte v sedemdesiatke bude ničiť naše útoky tak hravo, ako v stredoveku knokautoval narušiteľov pražského geta.

Lenže Jágrov koniec ešte ani zďaleka neznamená koniec slovenského „českého komplexu“, naopak, prináša jeho rozvinutie do nových, zložitejších podôb a jeho predĺženie od éry obrodeneckej, cez Alexandra Dubčeka, Gustáva Husáka, Ivanu Christovú a Miloslava Mečířa až do doby neurčitej, pravdepodobne naveky.

Naša vyše storočná trauma je komplexný psychoanalytický problém. Zatiaľ naň nestačili ani najväčšie kalibre na temné zákutia slovenského kolektívneho nevedomia, poprepletaného zložitejšie ako čičmanské výšivky a vrytého do útrob hlbšie ako zbojnícke valašky do zemianskych lebiek.

Český komplex nemajú len slovenskí hokejisti. Majú ho aj bankári, dovolenkári v Chorvátsku, divadelníci na hosťovačke v Zlatej kapličke, spisovatelia, výtvarníci, majú ho zdravotné sestry, predavačky, politici, speváčky a kapely, trpia ním Oraváci, Východniari, Bratislavčania a dokonca aj slovenskí Maďari a Rusíni, skrátka, je to problém nás všetkých.

Ale najviac a najčastejšie sú s českým komplexom konfrontovaní naši reprezentanti.

Slovenský hokejový útočník vyrazí do útoku proti Čechom, chce sa naplno sústrediť na prihrávku a následný gól, ale namiesto toho mu v hlave s ohlušujúcim revom hrmí „Velkej bratr, velkej bratr, velkej bratr!“

V mozgu sa mu v bleskovom slede mihajú obrázky Masaryka, Beneša, Havla, Michala Davida, Jana Krausa, bratov Pospíšilovcov, Tomáša Hanáka, Chalupárov, Paroubka, Čáslavskej, Geislerovej, Kotvalda & Hložeka, Polívku, Fibingerovej, Kunderu, Menzla, Jirousa, Tofiho, Jiránka, Bartošovej, Donutila, Cimrmana, Muka, Elišky Přemyslovny, Muchowa, Nedvědovcov aj zatknutého Ratha a nespočetných ďalších – a čo v tom kľúčovom zlomku sekundy urobí náš – inak prvotriedny, americkými štadiónmi oslavovaný a dolármi zaslúžene závratne platený – hráč? Príšerne zaváha, urobí úplne zbytočný faul, detsky padne na korčuliach alebo šikovne prihrá súperovi na gól.

Iste, ak opäť prehráme, bude to národ aj národnosti dva-tri dni strašne bolieť, ale vo fórach sa určite nájde dostatok vysvetlení: hrá sa s pukom českej výroby, záškodnícky nám nasadili českého trénera, ktorého jediným skutočným záujmom od začiatku bolo – veď viete čo… Ale keď už nič iné, aspoň si vypočujeme obľúbenú štátnu hymnu kompletnú.

Ako český komplex prekonať? Dá sa to vôbec? Viedenská psychoanalytická spoločnosť navrhuje víťazstvo 11:3 alebo 9:1. Freudov pravnuk sa v Londýne vyjadril, že by prospelo zvrátiť stav z 0:6 a na 7:6 a dať do prázdnej bránky víťazný ôsmy gól. Lenže to všetko je asi také pravdepodobné, ako že prezident Gašparovič uprednostní štátnické povinnosti pred pozeraním zápasu.

Treba postupovať takticky a veriť si. Tak ako roku 1918 pri rozpade monarchie, ako pri Dukelskom priesmyku, ako v roku 1969, keď sme spoločne porazili Rusov, alebo ako v roku 1989, keď sa začala Nežná revolúcia. Bude to bratský boj. Nech sa každý bráni, ako môže! Nádej zomiera posledná. Kto nebojuje, nezvíťazí! Koniec dobrý, všetko dobré! Nech motyka vystrelí!