Po nežnej revolúcii prišiel nežný rozvod. Pred dvadsiatimi rokmi sa začal nenávratne rozpadávať spoločný štát Čechov a Slovákov. Prečo sme sa rozišli tak hladko, prečo si nechýbame, a napriek tomu sa máme radšej než kedykoľvek predtým? Pre český denník MF DNES a SME o tom píšu osobnosti českého a slovenského verejného života.
Karel Čapek kedysi napísal, že Stvoriteľ urobil Európu malú a navyše rozdelenú na malé časti, aby sa naše srdcia mohli tešiť nie z veľkosti, ale rozmanitosti. Užívať si a pochopiť rozmanitosť však predpokladá, že sme ľudia veľmi otvorení a slobodní, zodpovední a tolerantní.
A tiež sa musíme zbaviť strachu z toho, že niektorí ľudia sú iní než my. Solidarita a ochrana ľudských práv by mali byť nástrojmi na vytvorenie spoločného rozdielneho sveta. Ako spolu a vedľa seba môžu národy žiť? Musíme sa naučiť zladiť to, čo máme spoločné a čo je rôzne.
Ťažký prechod
Nežnú revolúciu veľa ľudí privítalo ako skvelú udalosť našich moderných dejín, lenže mnohí zase mali pocit, že sa im pred revolúciou žilo lepšie ako po nej. Prešli sme k novému režimu a zrazu nás zaskočili sklony k autoritárstvu a snaha niektorých ľudí zlikvidovať demokratické inštitúcie.
Po voľbách v roku 1992 sa víťazi v oboch republikách dohodli na rozdelení Československa. Spôsob budovania národného štátu na Slovensku prebiehal takým spôsobom, že nám to významne skomplikovalo proces demokratizácie.
Z hľadiska počtu porušených kritérií sa Slovensko zaradilo do kategórie pseudodemokracie. Slovensko malo problémy plniť kodanské kritériá pre členstvo v Európskej únii. Ako napísala politologička Soňa Szomolányi, vládnuca elita presadzovala konfrontačné, mocenské chápanie politiky, založené na sile, podvode, ľsti a arogantnom využívaní moci.
Slovenská spoločnosť bola rozdelená v otázkach hodnotenia minulého režimu, priebehu ekonomickej transformácie, sociálnych problémov a zahraničnopolitickej orientácie. Politická kultúra bola poznamenaná duchom konfliktu. Elity sa nezhodli ani na tom, ako urobiť štátoprávne usporiadanie. Dodnes je pre niektorých zvykom deliť občanov na proslovenských a tých druhých, protislovenských.
Až v rokoch 2006 až 2008 počet ľudí, ktorí považujú súčasný systém za lepší, prevážil počet tých, ktorí oceňovali bývalý režim.
Reformy nakoniec ocenili
Od roku 2006 začali u ľudí jednoznačne a dlhodobo dominovať pozitívne hodnotenie občianskej a politickej slobody a demokracia. Keď však ľudia kritizujú nové pomery, tak najmä preto, že prišli o svoje ustálené sociálne istoty. Jedným zo zdrojov frustrácie bolo, že aj po páde komunizmu mali zvýhodnené postavenie tí, čo ho mali aj predtým: niekdajší riaditelia štátnych podnikov a funkcionári komunistickej strany. Nenastala „cirkulácia elít“, ale značná „reprodukcia elít“.
Na Slovensku sme obdobie husákovskej normalizácie prežívali inak a Česi to asi vnímajú. Mäkší priebeh normalizácie a oneskorená socialistická modernizácia prispeli k tomu, že väčšina obyvateľov Slovenska na sklonku 80. rokov nevnímala komunistický režim ako nereformovateľnú ríšu zla.
Nepociťovali na vlastnej koži ani to, že socialistický ekonomický systém narazil na hranice svojho rastu a žije na úkor budúcich generácií. Nemali pocit, že je nutné niečo zásadne zmeniť a tak sa k ponovembrovému vývoju stavali kriticky.
Verejnosť nebola pripravená na prehlbujúce sa sociálne rozdiely, teda jednoducho povedané, že zrazu budú vedľa seba žiť bohatí a chudobní a bude to poriadne vidieť. Éra komunizmu naprogramovala do hláv ľudí skôr rovnostárstvo. Po roku 1989 bolo vyše dvoch tretín občanov presvedčených, že nové majetkové rozdiely sú nespravodlivejšie ako za socializmu.
Celkový postoj slovenskej verejnosti k ekonomickej transformácii bol značne rezervovaný dokonca už aj vtedy, keď sa ešte iba pripravovala. V apríli roku 2006, na konci volebného obdobia, však už boli účinky reforiem jasnejšie. Slovensko bolo označované za „tigra Európy“.
Ľudia mali možnosť porovnávať svoje niekdajšie obavy s realitou. Väčšina z nich už nepociťovala k uskutočneným reformám – s výnimkou zdravotníckej – taký odpor, ktorý by vyúsťoval do požiadavky ich zásadnej zmeny. Prevládal názor, že reformy sú v zásade dobré, chce to len doladiť a zlepšiť detaily.
Kríza
Je jasné, že zo dňa na deň bude väčšina ľudí hodnotiť smerovanie krajiny i výkon politickej reprezentácie predovšetkým cez „vlastnú peňaženku“. Dlhová a hospodárska kríza občanov nenapĺňa nadšením. Prekryť staré dlhy novými k ničomu nevedie, a takto sa celkový dlh v Európe nezmenší.
Naopak, len sa budú dlhy prelievať z jednej krajiny do druhej. Pozitívny vývoj na Slovensku a v Európe ohrozuje aj slabá kondícia trhu práce a nepriaznivý stav verejných financií vo väčšine krajín únie.
Chceme Slovensko modernizovať? Potom musíme dávať veľmi dlho veľa peňazí do vzdelávania a životného prostredia. A tiež niečo urobiť pre podporu skutočnej rovnosti príležitostí a dodržiavania ľudských práv a zrušiť všetky formy diskriminácie.
Súčasná Európa prežíva dramatický príbeh. Ako národy chceme byť každý svoj, iný a nezameniteľný. Lenže súčasne žijeme na jednom kontinente a máme veľa spoločného. História toho na nás v priebehu mála rokov „hodila“ celkom dosť. Skončili totalitné režimy, vznikli nové samostatné štáty a zároveň sa posilňoval nadnárodný zväzok.
Systém, ktorý budujeme, budú ľudia hodnotiť podľa vlastných ziskov a strát. Vždy tu budú existovať dva protichodné prúdy ako dôsledok rozdielnych politických hodnôt a ekonomických orientácií. Tiež, ako hovoríme v sociológii, odlišného sociálneho a kultúrneho kapitálu. Isté ale je, že byť izolovaným ostrovčekom v strede Európy jednoducho nie je možné.
Iveta Radičová (1956) je profesorka sociológie, bývalá slovenská premiérka. V roku 1992 bola členkou VPN a prednášala sociológiu.
Autor: Iveta Radičová
