Takýchto ľudí by sme mali pochytať a liečiť. Napokon, aj tak ich nie je príliš veľa, keď vo svojom živote narazíte iba na jedného. Naozaj?
Drozofily sú obľúbený pokusný nástroj. Sú nenáročné na starostlivosť, rýchlo a ľahko sa rozmnožujú a relatívne jednoducho sa dajú skúmať zmeny, ktoré s nimi vedci urobia.
Je aj v prírode?
Pred rokmi sa pokúsili výskumníci zistiť, či a ako možno ovplyvniť sexuálne správanie týchto mušiek. Rakúsky tím genetikov napokon vytvoril samičie mušky so samčou verziou istého génu. Na ich prekvapenie sa samičky začali správať tak, akoby ich zaujímali najmä samice.
Naopak, ak samcom dali – dali nie je v skutočnosti dobré označenie, keďže manipulované muchy sa takto už narodili - samičiu verziu génu, prestali javiť o sex záujem.
Muchy však nie sú práve najlepší model na štúdium cicavcov. Ukázali však, že sexualita a modely sexuálneho správania sú podmienené (prinajmenšom aj) génmi. Ale aj to, že všetko je oveľa, oveľa zložitejšie.
V raných časoch genetiky a mapovania ľudského genómu sa verilo, že na všetko dokážeme nájsť nejaký gén. Presnejšie, ľudské vlastnosti by sa dali priradiť ku konkrétnym pasážam v ľudskej DNA, ktoré riadia budúcu podobu našich životov. Vrátane homosexuality.
No ukázalo sa, že to platí len v niektorých prípadoch - ak je zmena spôsobená jediným génom skutočne rozsiahla. Vo väčšine prípadov to však takto nefunguje. Gény a ich kódovanie bielkovín je rádovo zložitejším systémom, kde sa navzájom kombinujú rôzne naoko nezávislé faktory.
Ako vzniká?
Toto je problém homosexuality. Napriek viacerým kandidátom nejestvuje jednoznačná odpoveď na otázku, čo presne ju spôsobuje. Aj tie menej jednoznačné sa však zhodujú: homosexualita je vrodená, no na konkrétne prejavy správania má vplyv aj spoločnosť či výchova. A to v dobrom aj v zlom – čo nesúvisí s nejakými divokými večierkami.
V hre sú totiž gény, hormóny, procesy v mozgu aj vývoj plodu v maternici. Až táto koláž má vplyv na to, aké pohlavie sa nám raz naozaj bude páčiť. Slávna štúdia v magazíne Proceedings of the Royal Society B z roku 2004 napríklad naznačuje, že homosexualita má čosi spoločné s chromozómom X. Zrejme je dedičná, a to po matkinej línii.
Výskum vtedy ukázal, že homosexuálni muži majú vo svojej rodine z matkinej strany nadštandardný počet rovnako orientovaných jednotlivcov. No ukázal aj čosi ďalšie: homosexuálni muži mávajú starších bratov.
To viedlo k domnienke, že takáto homosexualita môže mať čosi spoločné s imunitnými zmenami počas tehotenstva žien a tvorbou protilátok, ktoré v tele zostanú. Iné výskumy zase ukázali, že pravdepodobne súvisí s dvomi génmi, aspoň jeden je na chromozóme X. A ďalší zase to, že homosexualita u mužov funguje inak ako u žien. To ukázali testy s feromónmi a sledovaním mozgu.
Užitočná stratégia
V prírode však nie je až taká dôležitá odpoveď na otázku „prečo“. Oveľa dôležitejšia je odpoveď na otázku „načo je to dobré“. A homosexualita dobrá môže byť.
Štúdia, ktorá zistila, že homosexuálni muži mávajú starších bratov, si tiež všimla, že v takýchto rodinách mávajú ženy viac detí. Iné modely spred dvoch rokov zase ukázali, že pravdepodobne tie isté gény, ktoré súvisia s homosexualitou, majú aj vplyv na to, ako veľmi budú ženy pre mužov atraktívne.
Zo skúmania primátov zase vieme, že homosexuálne správanie v skupine znižuje napätie, čo vo výsledku vedie k ľahšiemu nažívaniu. Šimpanzy bonobo tak napríklad namiesto dlhotrvajúcich konfliktov dávajú prednosť intímnostiam.
Medzi niektorými druhmi vtákov zase pomáha homosexualita vytvárať čosi, čo by sme mohli nazvať alianciami, zlepšuje prístup k zdrojom a vlastne rovnako ako v prípade ľudoopov udržuje skupinu pevnejšou. A medzi ďalšími je zase dominantným modelom správania, kde homosexuálnych býva až tretina samíc a dve tretiny samcov.
Svet sa mení
Dá sa nájsť mnoho príkladov toho, ako funguje homosexualita v prírode. Problémom vedy však je, že niekde tu sa končí jej úloha. Môže ukázať, že homosexualita je do významnej miery (a možno úplne) vrodená, podobne ako vaša farba očí či vlasov. A môže ukázať, že takéto správanie je v prírode úplne bežné.
Ale nemôže prinútiť ľudí, aby mysleli. Ani aby predtým, než niečo (trebárs v parlamente) povedia, navštívili aspoň Wikipédiu. Obzvlášť ak operujú s pojmami ako „chorí ľudia“ na označenie vzorcov správania, ktorých spoločenská prijateľnosť sa počas dejín radikálne mení. Svoje by o tom vedeli porozprávať vážení občania antických mestských štátov, ak by navštívili dnešné krajiny.
Aby sme sa však vrátili na územie, kde je veda istejšia: tohtoročná štúdia v magazíne Journal of Personality and Social Psychology ukázala, že homofóbia sa viac vyskytuje u jedincov, ktorých samých priťahuje rovnaké pohlavie, prípadne majú za sebou prísnu, autoritársku výchovu rodičov. A toto ukázali štyri nezávislé experimenty so stošesťdesiatimi dobrovoľníkmi.
