V údolí, kde žijem, je žlna vzácny hosť, ale v tomto jarnom období, keď sú drozdy vo forme, ona ešte iba akosi ladí, aby neskôr spustila pieseň o tom, že istý „Fero ukradol drevo, chytili ho, nabili ho, to bolo jeho“.
Poučný príbeh, ktorý už nemusia riešiť silové zložky. Dlho som pil čaj zo žihľavy na očistenie tela, teraz pijem čaj na očistenie pamäti. Ale čo s dušou, hľadám taký čaj. O duši je viac v knihách, hoci som dostal aj „čaj filozofov“, ale aj to márne. Uvarím si obyčajný zelený čaj, pridám trochu toho filozofického a osladím medom. Skúsim o duši.
Ale žijeme veľmi telesným životom. Žlna ma upozornila na trestný čin, duša na hriech. Umelci pracujú s dušou, akoby bola ich nástrojom. Ale na druhej strane – oni sú nástrojom duše.
Neviem, kto vymyslel pojem duša. Pravda, v hebrejskej Biblii už bol, keď v starom Grécku s týmto pojmom pracovali filozofi. Diogenes Laertios v diele Životopisy slávnych filozofov píše o Epikurovi, ktorý hovorí, „duša je teleso, zložené z jemných častíc, rozptýlené po celej skladbe tela a podobajúce sa najviac pneumatu, vanúcemu vzduchu“. A že „v duši je hlavná príčina vnímania, a keď sa duša oddelí od tela, ono už nevníma“. Odborníci neberú Diogena Laertia vždy celkom vážne, ale mne sa ten vanúci vzduch páči a podobá sa židovsko-kresťanskému chápaniu duše, ktorú Adamovi vdýchol Boh. To vanutie, povedal by som, je autentické.
