Rýchlosť, s akou v SDKÚ zúčtovali s volebnou takmer tragédiou, by napovedala, že v strane sa azda domestikuje reflexia. Škoda, že až teraz. S programovým vyhlásením jednofarebnej vlády by sme dnes azda neboli konfrontovaní, keby sa na ňu odhodlali v časoch, ktoré boli zrelé.
Delegáti rozhodli, že rozluku s érou Dzurindu zosobní Pavol Frešo. Meditovať, či by sa lepšie zadarilo so Žitňanskou, eventuálne Novotným, je o ničom. Ani jeden nie je takzvaným prirodzeným nástupcom, ktorý by jednoznačne aspoň o jednu hlavu vyčnieval nad ďalších dvoch. Popri faktoroch, ktoré sú mimo dosahu SDKÚ, viac k budúcnosti preto povie ostrosť strihu. Či vnem autentickosti, ako sa medzi voličmi rozšíri.
A tu sa treba obrniť skepsou. To, čo sa v SDKÚ deje, je odstrihnutie sa od zakladateľa. Na jeho miesto však neprichádza minulosťou nedotknutá politická generácia, ale druhý sled garnitúry Dzurinda-Mikloš, ktorý sledu prvému sekundoval - takpovediac „držal sviečku“ - pri jeho najväčšom hriechu, teda umožnení zrastania politiky s biznisom.
