Opakované voľby v Grécku môžu zmeniť rozloženie síl v zápase o budúci charakter únie. Výsledkom by mohla byť rýchla a hlboká reforma európskych inštitúcií.
Eurozóna pravdepodobne prežije aj súčasné otrasy bez odchodu Grécka z únie, a to bez ohľadu na to, či si grécki voliči zvolia cestu reforiem, alebo ďalšieho otáľania. Voľby v Grécku však môžu mať ďalekosiahle dôsledky pre charakter demokracie v celej únii.
Cenou za odsun reforiem na neurčito a pokračovanie finančných injekcií do Grécka by asi bol jednoznačný posun smerom k centralizovanému modelu riadenia eurozóny, k európskemu superštátu.
Príbeh krízového vývoja v eurozóne je príbehom postupných ústupkov Nemecka v snahe udržať pri živote povojnovú myšlienku zjednotenej Európy žijúcej v mieri a v prosperite plynúcej z hospodárskej integrácie. Je to vznešená myšlienka, ktorá má aj pragmatický rozmer, a to nielen pre Nemecko, v podobe platformy na vystupovanie a vplyv v dnešnom multipolárnom svete.
Práve oddanosť elít tejto myšlienke je slabým miestom Nemecka vo vyjednávaní o budúcom charaktere Európy. Prípad zjednotenia Nemecka tiež ukazuje, že oddanosť myšlienke je v Nemecku obyčajne spojená aj s ochotou za ňu štedro zaplatiť. Na druhej strane, ústupky sa nikdy nerobia zadarmo.
Cena za ústupky
Prvotnou reakciou Európy na krízu bol model decentralizovanej federácie, v ktorej je každý štát zodpovedný za svoje vlastné verejné financie a v prípade zlyhania zbankrotuje. Po zistení, že by Európa nemusela zvládnuť bankrot niektorých väčších krajín, sa na naliehanie Francúzska úloha bankrotu v systéme ututlala. Ako dôležitá sa tiež javila väčšia angažovanosť Európskej centrálnej banky, ktorej neštandardné kroky boli dovtedy tabu.
Cenou za tieto ústupky však bol podstatne prísnejší byrokratický dohľad nad verejnými financiami v štátoch eurozóny, dnes známy aj ako „fiškálny kompakt“, ako aj premiérmi dohliadaný program reforiem zameraných na zvýšenie konkurencieschopnosti zaostávajúcich krajín.
Onedlho môžu stáť Nemecko a eurozóna pred ďalším vážnym rozhodnutím. Je tu štát, ktorý vo svojich základných funkciách úplne zlyháva. Program reforiem v ňom navyše prepadá v demokratickej súťaži myšlienok. Vystúpenie z eurozóny by preň znamenalo čosi ako dočasný návrat k „lovu a zberu“. Jeho vyjednávacia pozícia je teda veľmi zlá, avšak nastupujúci lídri sú si vedomí citlivých bodov pre Nemecko.
Nemecký blaf
Eurozóna by sa síce krátkodobými radikálnymi opatreniami pravdepodobne vedela vyrovnať s odchodom Grécka, znamenalo by to však úplné zlyhanie povojnového úsilia v Európe. Navyše, v čoraz viacerých krajinách kontinentu cítiť únavu zo zdanlivo bezvýchodiskového uťahovania opaskov.
Grécki voliči by mohli poskytnúť impulz, ktorý by preklopil frflanie v kuloároch do otvorenej diskusie v pléne. Nemecko a Európska komisia sa tomuto snažia vyhnúť blafom, keď prezentujú voľby v Grécku ako referendum o jeho členstve v eurozóne.
Z uvedených dôvodov je možné očakávať, že ak by prišlo na lámanie chleba, Nemecko, aj pod tlakom partnerov skeptických proti neustálemu šetreniu, by pravdepodobne zaváhalo a nenechalo Grécko napospas osudu. Z podmienenej pomoci by sa stala pomoc de facto nepodmienená. Aby sa zabránilo následnému rozvratu verejných financií v celej eurozóne, manévrovací priestor pre národné vlády by sa musel ešte viac zúžiť.
Riziká vidno z diaľky
Aby to bolo zlučiteľné s demokratickými základmi fungovania únie, musela by relatívne rýchlo prebehnúť hlboká reforma európskych inštitúcií. Obrazne povedané, vlády na úrovni dnešných štátov by časom zodpovedali maximálne za kosenie trávy a vypĺňanie tabuliek, a aj to iba striktne v súlade so smernicami a s technickou podporou Bruselu. Z Európskej komisie by sa stala riadna vláda, z Európskeho parlamentu riadny parlament a z Rady senát tak, ako to onoho času avizoval Jacques Delors.
Nie je to najlepší model pre Európu. Z diaľky je vidno jeho nedostatky a riziká s ním spojené, čo navyše môže slúžiť ako živná pôda pre provinčných tárajov a ohroziť budúcnosť spolužitia v únii z iného uhla. Ale čo ak je to jediná alternatíva okamžitého rozpadu? Čo ak je toto jediný spoločný menovateľ, na ktorom sa dokáže dohodnúť striedmy severan, francúzsky bohém a grécky populista?
Grécki voliči o pár týždňov znovu poputujú k urnám. Mnohí z nich budú hlasovať hlavne o tom, či vôbec prvýkrát v živote zaplatiť nejakú daň a zároveň sa vzdať niečoho, čo doteraz brali ako dané. Ak voľby preukážu nevôľu presadzovať ďalšie reformy, plač z kolísky demokracie bude ešte dlho rezonovať ďaleko za jej hranicami.
(Autor pôsobí na Oxfordskej univerzite, je bývalým poradcom MFSR pre eurozónu)
Čítajte viac komentárov:
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Michal Horváth
