Takmer 540 zákonov, z toho niekoľko veľmi dôležitých (o. i. priama voľba prezidenta, novela ústavy, či zákon o pamäti národa…), približovanie slovenského práva európskemu, prijatie bezpečnostnej a obrannej stratégie aj s pomocou hlasov opozície, pokus o niekoľko kľúčových reforiem, viac či menej vydarených. To sú všetko pozitíva na tej parlamentnej miske váh, vďaka ktorej sa slovenská spoločnosť pozastavila na prahu Európskej únie a NATO. Na tej druhej miske je neprijatie niekoľkých dôležitých zákonov (o. i. aj volebného či o konlikte záujmov alebo niekoľkých tzv. antikomunistických), deformovanie reformy verejnej správy, o reforme školstva či sociálneho systému ani nechyrujúc, úbohá disciplína poslancov, hlasovanie predsedu parlamentu za odvolanie predsedu vlády - občan-volič si môže vybrať, aj keď čierno-biele videnie zvádza.
Parlamentná pôda nebýva stvorená pre šarmantné a noblesné riešenie problémov. Práve na nej sa majú zvádzať aj tvrdé súboje o systémové riešenia principiálnych či menej dôležitých problémov, na nej sa odohrávajú spory viacerých lobistických skupín, na nej má opozícia priestor na akúkoľvek a akokoľvek (ne)opodstatnenú kritiku koalície. Toto objektívne vnímanie parlamentnej reality bolo navyše determinované skutočnosťou, že koaličný a opozičný blok nevznikli na zásade programovej spriaznenosti, ale na (odmietavom či súhlasnom) postoji k mečiarizmu. Preto bola koalícia nesúrodým blokom, ak už nešlo o vitálne záujmy krajiny a upevnenie demokratického systému, preto sa línie sporu viedli neraz aj vnútri koalície či dokonca vnútri jednotlivých strán (exemplárnym príkladom bol postoj k reforme verejnej správy).
