Zdá sa, že zníženie odvodu do II. piliera je hotová vec. Hoci patrím k tým, ktorí od začiatku kritizujú súčasné nastavenie a reformu ako takú, byť premiérom, aktuálny návrh by som starostlivo zvažoval.
Reforme z roku 2004, postavenej na vyvádzaní až polovice (deväť percent) povinného odvodu na súkromné účty, sa dá mnoho vyčítať, minimálne však dve slabé miesta.
Po prvé, spôsobila enormný tlak na financovanie prechodu na dvojpilierový systém počas relatívne krátkeho obdobia. Ilúzia o bezproblémovej reforme trvala iba dovtedy, kým sa na krytie schodku neminuli prostriedky odložené z privatizácie SPP.
Po druhé, reforma fakticky nezapojila účastníkov do sporenia. Stála a stojí na „sporení“, kde si nikto reálne nesporí, ale iba legálne tuneluje povinnú poistnú schému. Aj preto reforma nenadobudla proklamovaný zmysel v eliminácii takzvaného politického rizika budúcich zmien II. piliera, čo posledné roky i súčasné dianie dostatočne preukazujú.
Ak by si každý „sporiteľ“ k existujúcemu deväťpercentnému odvodu povinne prikladal čo-to navyše „zo svojho“, zaujímal by sa viac o to, čo sa s jeho úsporami deje? Kto a ako ich zhodnocuje a koľko platí na poplatkoch? Nezapojením účastníkov do sporenia sme položili základy nevýkonného oligopolného systému, ktorý je perverzne výhodný iba pre očakávané zrútenie prvého piliera. A ešte je aj daňovo zvýhodnený.
V susednej Českej republike sa poučili z našich skúseností. Ich návrh reformy počíta s nižším odvodom do fondového piliera, čím sa náklady prechodu rozkladajú na podstatne dlhšie obdobie. Dopĺňa ho skutočné sporenie zo strany účastníka, čo nepochybne zreálni uvažovanie občanov o zapojení sa. To súčasne dáva predpoklady na vyššiu mieru nedotknuteľnosti úspor zo strany politikov budúcnosti.
Koľko kategórií dôchodcov vznikne?
Ak máme dnes na stole návrh na zníženie odvodu z deväť na šesť (?) percent, existujú minimálne tri pádne dôvody, prečo to nerobiť. Po prvé, znásobí to chaos v priznávaní budúcich nárokov oproti I. pilieru. Dnes sa nárok účastníkov II. piliera kráti na polovicu, respektíve alikvotnú časť podľa dĺžky sporenia. Ako to bude po znížení príspevku, zvlášť u tých, čo už sporiteľmi sú? Koľko rôznych kategórií budúcich dôchodcov systém vygeneruje?
Po druhé, v zdôvodnení zníženia príspevku nezaznieva argument o vysokých nákladoch reformy uvalených na jednu aktívnu generáciu či o potrebe ich rozloženia na dlhšie obdobie. Zjavne jediný zmysel opatrenia je v zmiernení aktuálneho tlaku na rozpočtové hospodárenie štátu. Toho tlaku, ktorý je v kombinácii s pôsobením trhov financujúcich verejný dlh jediná účinná brzda bezbrehému gazdovaniu vlád od desiatich k piatim.
Možno je dôchodková reforma veľkým sústom, no žiaduce riešenie spočíva v razantných škrtoch v štátnych nákupoch. Som presvedčený, že stále tam je obrovská výdavková rezerva spočívajúca v predražení či v nakupovaní zbytočných vecí.
A po tretie, ticho zo strany DSS o niečom svedčí. Podobne, ako im pomohli takzvané Ficove garancie, nelogicky zavedené do fondov, kde nemajú čo robiť, pomôcť im môže aj zníženie príspevku. Pri garanciách mali na koho zvaliť vinu za mizerné výsledky v zhodnocovaní, na galaxie vzdialené očakávaniam či predpokladom v reformných analýzach.
Pritom základom znehodnotenia úspor bolo najmä pôvodné nastavenie poplatkov, slabý investorský výkon a samozrejme kríza. Až následne garancie, zavedené – ako sa spätne ukázalo, v najnevhodnejšom čase.
Príde deň zúčtovania
Po siedmich rokoch existencie II. piliera v ňom máme podstatnú časť účastníkov, ktorá má na účte menej, ako naň vložila. A dovolím si tvrdiť, že rozhodujúca časť účastníkov má na účte menšiu hodnotu, ako naň vložila, ak zohľadníme časovú hodnotu peňazí (infláciu). „Sporiteľov“ to dnes veľmi netrápi. „Sporenie“ ich nič nestojí, mnohí ani nevedia, že sú v druhom pilieri.
No príde deň zúčtovania, keď sa celoživotné „úspory“ premenia na prísľub doživotnej renty v sume iks eur, čeliac budúcim cenám chleba, liekov, bývania. Vtedy bude vystavené vysvedčenie systému z roku 2004 a ja sa obávam, že to nedopadne dobre. Ako vždy, keď sú roky nezáujmu a bludné očakávania konfrontované s realitou.
Prvé na rane budú DSS. Ak dnes premiér Fico zníži príspevok, bez doplnenia na aspoň pôvodnú deväťpercentnú úroveň cez reálne povinné sporenie účastníkov, budú mať na koho zvaliť vinu za nízke dôchodky. A druhou na rane bude zase len aktívna generácia, čo to zaplatí v podobe nezrealizovaných úspor priebežného piliera. Či si myslíme, že politici budúcnosti nebudú počúvať hlas voličov-dôchodcov, ktorých bude stále viac?
Je zjavné, že hýbateľom aktuálnych zmien je súčasný, pre niekoho nepríjemný tlak na škrtanie verejných výdavkov a nie snaha riešiť dôchodkový problém. To by sme museli zodpovedať otázku, či chceme udržať pôvodnú konštrukciu reformy a vylepšovať, čo sa dá, alebo celú reformu hodiť za hlavu a systém zadefinovať nanovo. Zníženie príspevku do II. piliera je riešením „ani z voza, ani na voz“, ktorého porazeným raz môže byť aj jeho strojca.
(Autor je ekonóm)
Autor: Pavol Čižmárik
