Sú ľudia, ktorým stačí o problémoch debatovať v schéme čierna-biela. Nás ostatných prenasleduje mučivé nutkanie skúmať fakty, zložité detaily, brať do úvahy rôzne pohľady a pochybovať. Úvahy o následkoch gréckeho odchodu z eurozóny ilustrujú tento stret prístupov každodenne.
Takže – ako by sme pocítili grécky odchod z eurozóny? Okrem majiteľov jednoduchej pravdy to dnes nevie nikto, a to aj napriek tomu, že pre eurozónu ako súčet ekonomickej výkonnosti jej členov je Grécko len pár kvapiek v lavóre – k celkového HDP eurozóny prispieva menej ako dvoma percentami.
Okrem priamych nákladov, spojených s odpísaním gréckych dlhov (hovoríme o možnosti, že Grécko prestane šetriť, robiť reformy a splácať dlhy), sú tu totiž aj nepriame, reputačné a psychologické náklady pre zvyšok menovej únie. Aj tu je diabol ukrytý v detailoch a okolnostiach.
Zapálené debaty všetkých ekonómov sveta, ktorých názory a prognózy (aj tých najlepších) sa od seba líšia ako ročné obdobia, dávajú každému šancu vybrať si, čomu uverí. Pre nás, malých a ekonomicky bezvýznamných účastníkov tejto zvláštnej hry, však jedna vec platí bezvýhradne. Musíme dúfať v najlepšie a pripravovať sa na najhoršie.
Aké sú možnosti?
Ak by teda Grécko po nových voľbách v lete vyhlásilo, že nesplatí svoje zahraničné záväzky, odmieta všetky dohodnuté reformy a nahradí euro napríklad drachmou, nasledovali by veci, z ktorých jasné sú len niektoré.
Napríklad že veritelia (mnohé európske banky) by museli riešiť ťažké straty a prinajmenšom z dôvodu hroziacej paniky vkladateľov by všetky ostatné štáty eurozóny vrátane Slovenska museli riešiť hrozbu hromadného výberu vkladov z bánk. Obmedzovanie výberov, záchranné balíky na posilnenie kapitálu bánk alebo masívne výdavky spojené s vyplácaním garantovaných vkladov, to nie je nič príjemné. Rovnako ako očakávateľné obmedzenie ochoty bánk – vyjadrené prísnejšími podmienkami a vyššími úrokmi – požičiavať podnikom a domácnostiam.
Ďalšou reálnou hrozbou je, že na grécky odchod by doplatili aj ďalšie, vysokými dlhmi a nerastúcou ekonomikou postihnuté štáty európskeho juhu (osobitne Španielsko a Taliansko), a to najneskôr pri najbližšom termíne, keď si budú musieť požičiavať. Prestane totiž platiť, že takýto scenár neprichádza do úvahy. Ak by vypukla panika aj tu, potom už zostávajú len variácie dvoch možností.
Prvou je rozpad eurozóny, buď na niekoľko menových únií (napríklad sever - juh), alebo ako návrat k národným menám. Druhou je veľmi rýchle vybudovanie európskej federácie (spoločný eurodlhopis, federálna ochrana vkladov v celej eurozóne, zmena Európskej centrálnej banky na veriteľa poslednej inštancie, spoločná rozpočtová politika a podobne).
Politicky sa to javí ako utópia, ale v naozaj vážnej kríze je možné, že rozhodnutia, ktoré by inak nikdy nemali šancu, môžu prichádzať v priebehu dní. Následky oboch možností by boli dramatické. V Európe dnes chýba čo i len náznak silnej vízie či nebodaj vodcovstva v týchto témach, a nás na malom Slovensku môže utešovať len to, že od nás nikto takúto víziu a vodcovstvo nečaká.
Naše prípravy
V čom by spomínaná príprava na najhoršie pre Slovensko mala spočívať? Mali by sme plynulo a bez spomalenia znižovať zadlženie krajiny (a teda potrebu požičiavať si). Rozhodne by sme mali oželieť rôzne orbánovské ekonomické experimenty, ktorými na seba môžeme pritiahnuť pozornosť sveta a zasiať semienko pochybností.
Musíme sa pripraviť na možné panické vyberanie vkladov z bánk. A bolo by veľmi rozumné čo najužšie spolupracovať s Nemeckom, do ktorého ekonomickej zóny prirodzene patríme a ktorého vývoj je pre náš domáci ekonomický vývoj najpodstatnejší.
Samozrejme, do úvahy prichádzajú aj prípravy iného druhu: osloviť pár veľkých tlačiarní cenín a oprášiť pre istotu grafické predlohy korunových bankoviek. Lenže aj keď by nám vlastná mena vrátila jeden z dôležitých atribútov vlastnej suverenity, ekonomicky by nám príliš nepomohla.
Naša veľkosť a obchodné vzťahy robia z predstavy, že by sme potom mohli akosi podľa potreby kedykoľvek hýbať kurzom (napríklad oslabovať našu menu a tým de facto znížiť ceny produkcie od slovenských exportérov v zahraničí) naozaj iba fikciu. Nehovoriac o tom, že menová flexibilita síce v krízových situáciách má svoje výhody, ale aj obrovské nevýhody – spýtajte sa exportérov, teda tých, ktorí ťahajú slovenskú ekonomiku, ako ich plánovanie, investície a pokojný spánok ovplyvňujú výkyvy, aké zažilo v kríze roku 2009 napríklad Česko.
Nebude to pekný príbeh
Grécky problém vlastne nemá dobré riešenie. Tí, čo volajú po jeho okamžitom odchode, možno myslia na stabilitu eura a nemožno im to mať za zlé. Ale reči, že svojou menou by sa Grécko postavilo na nohy (masívnou devalváciou by sa grécka ekonomika stala konkurencieschopnou na zahraničných trhoch), tak trochu prehliadajú fakt, že Grécko toho vyrába na vývoz len veľmi málo. Ešte aj malé Slovensko vyváža viac ako trojnásobok hodnoty gréckeho exportu.
Grécko žije zo služieb (tvoria asi 85 % HDP), pričom najdôležitejší je cestovný ruch a námorná doprava. Áno, ich vývozy by po devalvácii vlastnej meny vo svete zlacneli – ale čo by tak vyvážali?
Devalvácia by im zrejme príliš nepomohla aj z iného dôvodu: ona by to totiž nebola riadená a jednorazová devalvácia, ale vzhľadom na hospodársky drachmageddon, ktorý sa po opustení eura v Grécku očakáva, skôr dlhodobý proces devalvácie a rastu inflácie. V takom prostredí nijaká ekonomika hospodársky boom nezažije – pozrime sa do Zimbabwe.
Grécko skôr či neskôr zrejme eurozónu opustí a nebude to pekný príbeh. My, maličký holubičí národ s vládou istôt, ho však ovplyvniť nevieme. Tak sa teda aspoň zodpovedne pripravme na tlakovú vlnu, ktorá okolo nás tak či onak presviští.
Robert Žitňanský (1976) je ekonomický novinár a projektový manažér.
