Kto má rád slovenský film, nemal by sledovať diskusiu k novému filmu Eštebák od režiséra Juraja Nvotu.
Debatné peklo aj s účasťou tvorcov rozpútala recenzia portálu Kinema. Začalo sa to zostra – najprv producent urazený kritikou napadol internetového autora a scenárista vulgárne osočil šéfredaktora webu. V reakcii šéfredaktor volal po ospravedlnení a verejne zanevrel na celú slovenskú kinematografiu.
Popri tom sa vyrojili anonymy na obranu filmárov. Eštebáka nevideli, no aj tak sa zhodli, že tak veľmi žlčovitá kritika nemôže byť neosobná. Recenzent sa najskôr pomstil filmárovi, čo mu chodí za ženou – načo by inak písal kritiku?
Toto všetko rozpútala obyčajná recenzia. Kritický názor človeka, ktorý možno nepoužil šťastný tón, možno nebol spravodlivý, no použil argumenty. Napísal, že Eštebák Juraja Nvotu nie je dobrý film a prečo si to myslí.
Len žiadne ilúzie
Bez niečoho podobného, iba menej drastického nie je žiadna premiéra. Už sme si zvykli slovenské filmy nekritizovať alebo kritizovať opatrne. Nie je v ťažkých podmienkach hrdinstvom každý jeden film? Nevyjadriť rešpekt, vďaku tvorcom, že ho vôbec dokončili? Zas prižmúriť oko nad tuzemským titulom? Znížiť latku, neodháňať divákov?
Nerobme si ilúzie o vplyvnosti kritiky. Tých niekoľko recenzentov na Slovensku čísla v kinách nerobí, diváka skôr orientujú ratingy z databáz na internete, nie názory. Kvalitný film nepotopí nijaká negatívna recenzia a ani nadšená óda nevytiahne prepadák, jedine ak pozitívny ohlas podporí niečo ozaj kvalitné (Slepé lásky, Dom). Lenže zmyslom kritiky, ak nejaký existuje, bude niečo iné. Napríklad nešíriť falošnú spokojnosť.
Slovenský film totiž nie je na umretie. Vyhrabal sa z najhoršieho a od vlani sa naplno prejavuje efekt Audiovizuálneho fondu, ktorý ročne rozdeľuje okolo päť miliónov eur. Za premiérou treba vidieť hmatateľné rozhodnutie komisie. Film podporený na úkor iných z verejných peňazí sa musí vedieť obhájiť, nie vydierať kritikov a prosiť ich o súcit.
Zostáva len porovnávať
Napokon, v porovnaní s Českom je naša kritika ešte zmierlivá, určite nie macošská. Skutočne nemilosrdný kritik by nechal zaznieť zopár krutých právd. Napríklad že slovenský hraný film bol svetový naposledy v roku 1972 a dokument ho z provinčnosti nevytrhne. Toto nie je argument proti domácemu umeniu, čo má nárok na život, či obstojí, alebo prepadne v konkurencii vo svete. Umenie made in Slovakia potrebujeme, už preto, že ním žije lokálna kultúra, témy, ktoré za nás nespracuje Hollywood ani susedia.
Podstatné je, že práve toto recenzent spravidla uznáva. V hlave nemá nereálne kritériá, filmom drží palce, nečaká slovenského Felliniho, Tarantina ani Finchera. Iste, v umení je hodnotenie vždy trochu prekérne. No ak opustíme chiméru akýchsi objektívnych hodnôt a rovnako odmietneme detinskú tézu, že všetko je subjektívne a „každému sa páči niečo iné“ (potom totiž nemá zmysel diskutovať o filmoch), tak zostáva jediné. Porovnávať.
V blízkom Česku vznikajú filmy ako Protektor, Pouta, Rodina je základ štátu. Režisér Václav Kadrnka na kolene bez podpory nakrútil výborný exportný titul 88 listov. A filmári v Rumunsku v podmienkach podobných slovenským nakrúcajú svetovú špičku.
Starí Slováci, noví filmári
Zložité podmienky na Slovensku nie sú tajomstvom, takže filmári vedia, do čoho idú. Niektoré veci preto nie je možné odpustiť ani s privretými očami. Nemôžme sa čudovať, že u nás nevznikne riadne akčné sci-fi (Immortalitas) ani dobrý historický veľkofilm (Jánošík), no môžeme sa pozastaviť, že sa o to niekto snaží.
Nikdy neboli technológie také dostupné a nikdy nebolo ľahšie nakrútiť kvalitu bez veľkých peňazí. Ak sú filmy neinvenčné, zaplnené klišé, stereotypmi, komplexami a pokusmi dobehnúť súčasnosť estetikou po záruke, na vine nebudú podmienky, čo diktujú výsledok. Bude to vec voľby, ktorú môžeme kritizovať.
A aby sme nezabudli. Do filmov sa navážame preto, že nám na nich záleží a chceme, aby boli lepšie. Obava z kritikov hubiacich krehké plody našej mladej kinematografie pripomína mentalitu Drahoslava Machalu, v ktorej spoločnosť „nešpiní do vlastného hniezda“, zato buduje pocit vlastnej výnimočnosti. A zabúda na to, že práve v kritike samej seba spočíva jej sila – to sa týka politikov, starých Slovákov, aj nových filmárov.
Fakt je, že už dnes jedno oko privierame. Ide o to, či nad filmom privierať aj druhé oko a to môžeme prestať aj s celou hrou na recenzie. Nebude poctivejšie rovno písať PR články?
Miloš Krekovič (1981) je redaktor prílohy TV Oko.
