Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka slovo dvojakosť vyjadruje v prvom význame jestvovanie alebo fungovanie čohosi v dvoch podobách (dvojakosť riešenia, nazerania, názorov a postojov). V druhom význame je vlastnosťou toho, čo je neúprimné a pokrytecké. V tomto prípade ide teda o mravný defekt.
Dvojakosť, nesúlad medzi vonkajším a vnútorným hlasom, je vecou človeka a ľudského spoločenstva, netýka sa živočíšnej ríše. Azda i preto sa animalizujúci výraz stádovitosť viaže na situácie, keď sa masa dobrovoľne, bez analytického zvažovania a názorovej diferenciácie podriaďuje príťažlivosti diktátorského vodcovstva.
V represívnych totalitných systémoch, charakteristických manifestačnou jednotou, pripomínajúcou stádovitosť, je však dvojakosť, rozpoltenosť medzi tým, čo človek naozaj cíti a ako sa z existenčných dôvodov správa navonok, istým typom sebazáchovnej normy. Tí, čo sa tejto dvojakosti nepodvolia a zostanú i za cenu prenasledovania a vytláčania na okraj sami sebou, iba potvrdzujú slová klasika, že doba, ktorá potrebuje hrdinov, je ťažká.
