So zdržanlivosťou Radoslava Procházku, ktorý neutiekol za „honosnými víziami“ a ďalej nesie kríž, čo si naložil, sa stotožňuje ľahšie. Všetko to, čo leží Lipšicovi na srdci a strpčovalo mu život v KDH, platilo už pred voľbami.
Iste, času na radikálny krok bolo pekelne málo, ale vypočítavosť nie je cnosť. A tak to zvonka vyzerá. Akože: získame dosť percent, budeme vo vláde, o. k., KDH je v poriadku. Alebo nezískame, prehráme, KDH je nereformovateľné, tak odídeme potom...
Nepribudol jediný nový dôvod na zbohom nad rámec tých, ktoré existovali pred štyrmi či ôsmimi mesiacmi či vtedy, keď odišli Palko a spol. Presnejšie, pribudol jediný – Lipšicovi došlo, že v KDH si ho nezvolia za predsedu. Ani teraz, ani nikdy. V tomto prostredí je on príliš cudzorodý prvok.
