K likvidácii druhého piliera sa maľujú čísla a výpočty, no obrazu chýba rám. Hoci nie sme v Louvri, ale v bordeli, ten je najpodstatnejší.
Kým dôchodkové sporenie nebolo, znamenalo to, že zabezpečenie v starobe garantuje všetkým poddaným výlučne štát. Na rozdiel od väčšiny Západu, kde sa rozvinula diverzifikácia, exkluzívny záväzok dochovať seniorov od šesťdesiatky až po hrob má korene v takzvanom reálnom socializme.
Dôkazom, aký bol výplach mozgov účinný, sú napríklad spoločné obavy o budúcnosť „nízkoodvodových“ živnostníkov, s ktorými sa stotožňujú aj takzvaní pravicoví politici a analytici. Vedno s Ficom sugerujú národu, že Sociálna poisťovňa je akoby určená byť jediným zdrojom živobytia na dôchodku.
V reáli to tak, samozrejme, nie je. Niekto šetril, iný má deti a ďalší preferujú aktivitu i na penzii. Vštepujú spoločnosti kultúru závislosti, do ktorej sa narodili, a neznesiteľnú šablónu pre slobodne cítiacich ľudí.
Veľký deväťpercentný odklon na fondy s povinným vstupom bol takto paradigmatickým posunom, keďže znamenal odštátnenie takmer polovice zabezpečenia v starobe. Vláda Dzurinda II – možno aj nechtiac či s bočnými úmyslami (zlobovaní) – zariadila, že v horizonte desaťročí by sa záväzok štátu voči tým, ktorí dnes platia odvody, o tú približne polovicu zmenšil. Verejné financie by sa zbavili najväčšieho bremena do budúcnosti, ktorým je – vyplácanie dôchodkov.
V prípade, že Fico II spácha skutok, ktorým hrozí, pôjde de facto o zrušenie, anihiláciu dôchodkovej reformy. O tie dve tretiny späť do prvého piliera sa totiž zvýši budúca ťarcha pre Sociálnu poisťovňu.
Fiškálny dosah celého odklonu do II. piliera je pritom na úrovni jedného percenta HDP, čo je vzhľadom na rozpočtové korekcie, ktoré sa dejú v Európe – od Lotyšska po Írsko - miniatúrna položka. A tých päťsto miliónov, ktoré chcú vziať, sa na Slovensku povaľuje len vo výnosoch politickej triedy z verejného obstarávania.
Rez dlhým nožom oživí kultúru závislosti so všetkými fatálnymi dôsledkami priebežného vyplácania na rodiny, infantilizáciu dospelých ľudí a ich ochotu niesť zodpovednosť za vlastné životy. Absolútna, respektíve dominantná zodpovednosť štátu za starobu je zvrhlosť.
Nastavenie pilierov také, aké je dnes, napĺňa pojem medzigeneračnej solidarity dostatočne, respektíve vrchovato (vec názoru). Pričom vôbec najperverznejšie je, že bremeno preberá späť štát, ktorý je rozkrádaný byzantským spôsobom, a to len preto, aby sám seba a svojich správcov nemusel obmedziť v ničom.
