Možno tá predchádzajúca manželská láska nebola až taká vášnivá. A ani to manželstvo nefungovalo vždy ideálne. Prvotná eufória po veľkolepom česko-slovenskom sobáši na troskách rakúsko-uhorskej monarchie sa čoraz viac rozkladala. Dorazil ju Mníchov.
Môj strýko v septembri 1938 napochodoval do bunkrov na nemeckej hranici. Po podpise mníchovskej dohody s plačom odchádzal pokorený domov. Československo – uskutočnený sen Masaryka a Štefánika – v tej chvíli fakticky skončilo.
Moje malé dejiny
Nechcem tu však rekapitulovať „veľké dejiny v kocke“. Čo má neraz azda väčší zmysel, to sú „malé dejiny“ každého z nás.
Tie moje „malé dejiny“ sú dejiny československé, aj keď som sa narodil v roku 1944 v Bratislave, v hlavnom meste Hitlerovho spojenca: samostatného slovenského štátu.
Moja matka pochádzala z Velkých Karlovic na Morave zo zmiešanej rodiny: otec Nemec, katolík; matka Češka, židovka. Môj otec sa narodil vo Východnej ako syn tamojšieho evanjelického farára a matky: dcéry evanjelického farára z Nemeckej Ľupče.
Malé dejiny mojich „zmiešaných“ rodičov však čoskoro dobehli veľké dejiny. Sestra mojej židovskej babičky spolu s manželom bývali v Prahe, obaja zahynuli v Osvienčime. Babička však prežila – konvertovala na evanjelickú vieru. Pokrstil ju môj starý otec z Východnej, ktorý bol za Protektorátu zhodou okolností farárom vo Vsetíne – teda neďaleko jej rodiska. Krstný list antedatoval, aby spĺňal podmienky rasových zákonov, a tak zachránil babičku pred osudom jej sestry.
Ogar a šarvanec
Na môjho otca bol po vypuknutí Slovenského národného povstania vystavený zatykač. Patril k okruhu priateľov guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, ktorí previedli značnú finančnú hotovosť viacerých firiem do Banskej Bystrice. Keď to „prasklo“, priatelia otca včas varovali; až do oslobodenia sa ukrýval u sedliakov na južnom Slovensku.
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 ho čakal „klasický“ osud: zrušenie pripravovanej diplomatickej kariéry, odchod „do výroby“ – najprv zvárač v pražskom ČKD, neskôr opravár hromozvodov. Zároveň vášnivý milovník divadla. Spolu sme trávili večery v Divadle Na zábradlí, Redute, Semafore, Činoherním klubu; slávne inscenácie režisérov Radoka a Krejču – skrátka vtedajšej avantgardy.
Keď sme v roku 1968 s priateľmi založili v Bratislave Divadlo na korze, hneď sme nadviazali spoluprácu so Semaforom, s Činoherným klubom, Vodňanským a Skoumalom, Pantomímou Alfreda Jarryho. To všetko sa o tri roky v „normalizačnom“ marazme skončilo. Ale to všetko – okrem mnohých rodinných a priateľských väzieb – spravilo zo mňa Čechoslováka.
Napokon to bolo prirodzené – moja milovaná židovská babička a „zmiešaná“ mamka boli z Moravy, luteránsky otec z Východnej. Takže aj geneticky som Čechoslovák. Odmala som doma počúval dve nárečia dvoch jazykov: valašské a liptovské. Som „kombinovaný“ ogar a šarvanec. Tož tak, do psej matere!
Na Brno!
K tomu – teda k mojej československej náture – drobná historka. Keď v máji 1991 padla slovenská vláda Vladimíra Mečiara, vystriedal ju koaličný kabinet Jána Čarnogurského (za KDH) a ja som sa ocitol v kresle prvého podpredsedu vlády (za VPN). Tá vláda však nemala dlhé trvanie. Skončila v júni 1992 po volebnom víťazstve Vladimíra Mečiara a jeho HZDS.
Ale ešte predtým, niekedy na jar 1992, som na chvíľu stratil nervy.
Každé zasadanie vlády malo v úvode štandardný priebeh. Ešte skôr ako sa začalo rokovanie o jednotlivých bodoch programu, vystúpili zakaždým dvaja ministri: minister vnútra so správou o bezpečnostnom stave krajiny a minister financií so správou o stave štátnej pokladnice.
Ministrom vnútra bol vtedy Ladislav Pittner (KDH). Ujal sa slova a upozornil na problematickú dislokáciu vojenského letectva. Podľa jeho názoru bola absolútne nevhodná! V Bratislave neboli umiestnené nijaké letecké sily.
Medzinárodná zmluva o neutralite Rakúska nedovoľovala umiestniť vojenské letectvo v blízkosti rakúskych hraníc. A tak najbližšie slovenské vzdušné sily boli dislokované až na vojenskom letisku v Sliači, pomerne ďaleko od hlavného mesta.
A pozor! Teraz to príde!
Keby sa vraj – pokračoval minister Pittner – české letectvo rozhodlo bombardovať Bratislavu, doletelo by sem omnoho skôr než naše letectvo nad Brno! Napokon minister uviedol aj presnú kalkuláciu v minútach!!
Tak toto mňa, polovičného ogara z Valašska, zodvihlo z vládneho kresla! Vyskočil som a začal som naňho kričať, čo to tu tára, aké nezmysly, ako čosi také môže vôbec vypustiť z úst! Premiér Čarnogurský, ktorý sedel po mojej ľavici, ma chytil za ruku a iba opakoval: „Len pokojne! Nerozčuľujte sa! Ovládajte sa!“
Minister Pittner na mňa hľadel s údivom. Mal som povesť pokojného človeka a zrazu som vyzeral – predstavujúc si slovenské bomby padajúce na brniansky Petrov – ako zúrivec, ktorý sa každú chvíľu naňho vrhne. Čarnogurský rýchlo tento bod rokovania ukončil, a tým sa skončilo „strategické“ vystúpenie pána ministra vnútra.
Politika nemá dno
Po víťazstve Mečiarovho HZDS vo voľbách v júni 1992 sa na Silvestra rozpadlo Československo. Bez akejkoľvek aktivity vojenského letectva, po priateľskej dohode Mečiara s Klausom v nezbombardovanej brnianskej vile Tugendhat.
Tú historickú silvestrovskú noc som strávil so svojimi najlepšími priateľmi v klasicistickom kaštieli v Dolnej Krupej pri Trnave. Pár minút pred polnocou sme sa zhŕkli okolo televízora a čakali sme na tú „historickú chvíľu“.
Vysielanie Československej televízie z Prahy sa zrazu skončilo, chvíľu bola obrazovka temná, a až po nekonečných sekundách „naskočil“ obraz z Bratislavy. Z Námestia SNP, kde sa pred tromi rokmi odohrávali revolučné protikomunistické mítingy, kde pred rokom lietali vajcia na Havla a kde teraz stál Mečiar so svojou družinou – a po jeho boku Milan Kňažko!
Keď som zazrel na televíznej obrazovke rozkokošenú dvojicu Mečiar – Kňažko, tak som len bezmocne vykríkol obľúbenú vetu Stana Dančiaka: „Politika nemá dno!“
Veta z dejepisu
Divadlá v Česku i na Slovensku však zareagovali na rozdelenie spoločného štátu originálne: vzniklo toľko „dvojjazyčných“ predstavení, kde hrali spolu českí a slovenskí herci, ako nikdy predtým. Sám som bol režisérom i dramaturgom viacerých. A dnes sa z toho stala celkom bežná vec. Blízkosť našich jazykov, našich kultúr, našich mentalít to bez problémov umožňuje.
Ludvík Vaculík v roku 1990 napísal: „Naším cílem budiž tak takováto věta v příštím slovenském dějepise: „A keď už celý náš národ pod vedením tých a oných vzopäl dušu a svaly na poslednú bitku, vtom nás Česi vyhodili z väzenia.“ Som presvedčený, že túto sarkastickú definíciu by Klaus s Mečiarom ochotne podpísali. Hoci aj v dokonale zrenovovanej vile Tugendhat.
Martin Porubjak (1944)
je dramaturg a režisér. V roku 1992 bol prvým podpredsedom slovenskej vlády a predsedom ODÚ-VPN.
Čítajte viac komentárov:
Zámery vlády Roberta Fica sa menia podobne chaoticky, ako sa to stávalo kabinetu Ivety Radičovej, píše Matúš Kostolný
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Zisky bánk pre špeciálne dane mierne klesnú, no veľkú časť bremena prenesú na spotrebiteľa, myslí si Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Z absolútne nečitateľného spolku Obyčajných ľudí sa môže vykľuť všeličo, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
