Je to, pravda, špeciálna fajta svätých, takzvaní svätí za dedinou – tak totiž nazval svoju výstavu v Galérii mesta Bratislavy Marek Ormandík, ktorý tu sériou obrazov rozvíja tému načatú Svätým za dedinou z r. 2007 alebo Pokáním z r. 2008.
Slovné spojenie „svätý za dedinou“ má v slovenčine viacero významov. Primárne ide o sochu svätého stojacu kdesi pri ceste za dedinou, časom sa ním však prenesene začal označovať ľahostajný až alibistický postoj, aký zaujíma nehybná socha k dianiu pred svojimi očami, a niekomu sa možno vybaví aj predstava svätca – pustovníka, ktorý sa utiahol z dediny do ústrania, aby sa tam venoval modlitbám a asketickému životu.
Ormandíkove obrazy však vyvolávajú aj iné, voľnejšie a hlbšie asociácie. Hoci všetky postavy sú zobrazené v kľačiacej, modlitebnej póze, sám maliar naznačuje pochybnosti o ich svätosti tým, že svätožiara nad ich hlavami je čierna. Jednoliate červené pozadie nás nabáda, aby sme sa sústredili na podstatné, na samotné figúry a najmä na ich tváre. Pri pohľade na ne strácame akékoľvek pochybnosti a vieme, že to svätí nie sú, že sa len tak tvária a chcú, aby sme im uverili. Vďaka tomu, že neobracajú tváre k Bohu, ale k divákovi, vidíme, že ich pokľakom vyjadrovaná zbožnosť je iba predstieraná.
