O červenom blázinci

Viete, keď si kupujeme v škatuľke 19 či menej cigariet stále ako dvacku, tak je to rovnaké, ako keď berieme nekvalitného politika ako kompletného. Takého, čo práve (alebo druhý­ či tretíkrát) zanechal pozíciu potrimiskára, zbalil si svoj pouličný stánok, lebo už mu nekvitlo, a vymenil ho za plný úľ oplodňovačov jeho zlej práce.

Keď vidím, ako horeli malokarpatské vinice, nevidím podpaľačov, ale vládu lúpežníkov, ako ich to naučil boľševizmus: netvoriť hodnoty ako naši dedovia, ale chabrať, čo sily stačia. Sebe korisť a poddaných škrtiť, aby nedvíhali zrak. Vinice horia, lebo sú neobrobené, zhumpľované. Naproti v Rakúsku horieť nemôžu, lebo sú ošetrené, majú majiteľov. Oni totiž nemali štyridsať rokov pľundrovania komunistami.

Už sa nám míňajú nevzdelanci pri moci typu podnikový právnik, nastupujú komsomolci. Vyslúžilci SZM, čo nedávali body na internáty alebo zobrali štipendium. Tí, čo si nevšimli november, ale ani to, že nie červení lumpi vydreli, čo tu máme, ale poctivci. Sme nemými svedkami nepotrestaných zločinov, hrdelných i lúpeží, rovno na schodoch súdov, a verejného rozkladu kapacít tejto krajiny, morálky a etiky. Popri kariérach odborných a kvalifikovaných úbožiakov vidíme, čo tu vládni klauni predvádzajú: v školstve, kultúre atď. (No a ľudské práva? Tam sme cúvli ešte pred opice.)