Určite poznáte ten pocit. Na obrazovke sa objaví verejný činiteľ a reaguje na nepríjemné otázky o rodiacej sa korupčnej kauze alebo škandálnej nekompetentnosti svojho úradu. Hovorí vyhýbavo, argumentuje literou zákona alebo arogantne odmieta odpovedať s odôvodnením, že pani redaktorka tomu nerozumie.
Z úst či na Facebooku vám vykĺzne: „Bože, to je ale debil.“ Nasleduje rezignované povzdychnutie: Prečo do politiky idú len hlupáci a egomaniaci? A keď už tam idú, kto im robí poradcov a mediálny tréning?
Pod brutálnym tlakom
Súdiac nielen podľa Facebooku, rovnaký postoj tento týždeň mnoho ľudí zaujalo voči riaditeľovi SOZA Vladimírovi Repčíkovi vzhľadom na jeho reakcie v kauze vymáhaných poplatkov za ľudové piesne. Repčík síce nie je politik, je to však skúsený mediálny profesionál a úspešný manažér, ktorý sa vo verejnom živote pohybuje už druhé desaťročie. Ako mohol tak komunikačne zhorieť?
Politika sa výrazne líši – od bežného života, ale aj inej mediálnej komunikácie. Politik si v prípade kauzy alebo škandálu nevyberá tému, deň ani hodinu jej vypuknutia. Najmä ak ide o niečo, čo vzbudí veľký ohlas, ocitá sa zo sekundy na sekundu pod brutálnym tlakom médií, na ktorý ho nepripraví ani predchádzajúca „mediálna“ skúsenosť s dobre manažovanými bulvárnymi „odhaleniami“, ani úctivé rozhovory o profesionálnych úspechoch a životnej filozofii. Ak na vás mieri päť kamier a dvanásť mikrofónov, vyschne vám v krku, aj keď dávajú priateľské otázky. Keď po vás naozaj idú, je to jeden z najstresujúcejších životných zážitkov.
