Absurdnosť aféry „SOZA“ provokuje reťazec ďalších absurdných myšlienok. Jedna je uvedená hore v nadpise článku, iná by mohla smerovať k tomu, či by autorské ochranné zväzy nemali mať inštitúty anonymných udavačov (podobne ako pri korupcii), prostredníctvom ktorých by mapovali situáciu a kolobeh piesní vo verejnom priestore. Napríklad o štvrtej ráno, keď skupina mládeže vracajúca sa z diskotéky vyrevúva na ulici pieseň ikony Adele Someone like you alebo – aby sme zostali doma – Rytmusov a Tinin Príbeh.
Ďalšia absurdnosť vyvolaná našou horúcou mediálnou aktualitou musí zísť na um rodičom piatakov, ktorých deti práve teraz preberajú na hodinách literatúry tému „pieseň“ a iste sa mnohí pýtajú ako ja, čože si treba v súčasnosti konkrétne predstaviť pri definícii, ktorú sa deti bifľujú na písomku: „Zľudovená pieseň má svojho autora, ale ľud ju prijal za svoju – príklad: Keby som bol vtáčkom, Keď mi srdce choré.“ Tá tupá, bezčasová, trvalá hluchota, ktorú toto učenie sprevádza, je takisto absurdná.
Ak budete, páni, robiť revíziu autorského zákona – lebo, dúfam, iba preto je tu toľko kriku a zviditeľňovania SOZA, nezabudnite na zľudovenú pieseň alebo zabezpečte, aby ju vyškrtli z učebníc.
Ozaj, a aká je pieseň, ktorú najprv stvoril „ľud“, potom ju folklorista zapísal, aby sa nestratila „pre budúce pokolenia“, potom skladateľ – upravovateľ v nejakom súbore rozpísal do nôt a slov pre cimbal, husle, basu a pre dievčenské trio (ako inak by náš folklór mohol pokračovať, veď autentickí nositelia ľudovej kultúry už takmer vymreli)? Aká je teda tá pieseň? Ľudovo-zberateľsko-autorská? Ľudovo-umelá alebo umelo-ľudová? Vneste teda, prosím, poriadok a presnosť aj do definícií! Absurdné? Hej, ako takmer všetko v našej „okolici“.
No a klinčekom absurdnosti, ktorý si sama s radosťou dávam k svojmu každodennému dňu matiek, je dnes citát z článku Jozefa Miloslava Hurbana: „Spoločenské radosti sú osladením horkého života, a slovanská pieseň je osladením národnej spoločnosti, bez spoločenského žitia žijú len ľudia nachádzajúci sa v barbarskom stave. Vzdelanosť národa spoznáš podľa stupňa v ňom rozvinutého spoločenského života. Prečo sa v našich mestečkách nechce dariť spoločenskému životu? Prečo sa každé útlejšie spoločenské podujatie rozbije na planodrkotnej klebetnosti? Prečo každé spoločenské stretnutie ťahá za sebou ten dlhý špinavý motúz kadejakých chuchmavých rečí? Chýba pieseň života, ktorá zatrasie hlbinami srdca a rozkošou okúpe šľachetné duše; lebo zábava, ktorá vzbudila v duši hlbšie city, dá mysli potravu a jazyku krajšiu výrečnosť.“ Hí, asi by som to mala nahlásiť Lite. Alebo ubehlo už od smrti autora sedemdesiat rokov? Neviem... Možno, a možno nie. V krajine, kde diplomy ostávajú v rukách plagiátorov a spievanie ľudovej pesničky sa spoplatňuje, človek nikdy nevie.
PS: Jazykové okienko – iste ste si v článku všimli, že skratky sú v slovenčine nesklonné – v NATO, v SOZA, s NATO, so SOZA. Mnohé skratky však asociujú vlastné podstatné mená, ktoré sa podľa zakončenia radia k všeobecným podstatným menám a skloňujú sa, takže ich môžeme používať a písať aj podobe v Nate, v Sľuku, teda aj v Soze. Keďže medzi súčasnými hodnotami sa uprednostňuje hodnota obchodnej značky, skratku SOZA v tomto článku na všeobecné podstatné meno radšej nemením.
