Ako tvorím / Historička umenia a kurátorka Jana Geržová
„Maľbu začínam analyzovať v okamihu, keď dochádza k nejakému významnému obratu, ktorý často súvisí s prekonaním jej dovtedajších limitov,“ hovorí Jana Geržová. „V minulosti bol takýmto bodom obratu objav abstraktnej, nezobrazujúcej maľby, dnes túto radikálnu pozíciu zaujala hybridná postmediálna maľba, ktorá sa priamo živí inými médiami, fotografiou, filmom alebo počítačovým softvérom.“
Potvrdením, že taký „okamih“ nastal, bolo v minulých dňoch aj medzinárodné sympózium so skvelým obsadením Maľba v postmediálnom veku, ktoré Jana Geržová zorganizovala pod hlavičkou sekcie vizuálnych a kultúrnych štúdií a Katedry maľby a iných médií VŠVU.
„Veľa ľudí si s pojmom postmediálny nevie rady. V zásade ide o to, že posledných desať rokov sa diskutuje o tom, že pojem médium, ktorý sme si dlho spájali s čistou maľbou, sochou alebo grafikou, stratil svoje opodstatnenie,“ pokračuje. „Jednak sa na scéne objavili nové technické médiá, ktorých princíp fungovania je diametrálne odlišný od klasických médií. Kým vzťah medzi maliarom a obrazom je bezprostredný, umenie nových médií vzniká za podpory technického aparátu. Druhá, zaujímavejšia rovina problému súvisí s názorom, že sa nachádzame vo fáze vzájomného ovplyvňovania médií.“ V tejto súvislosti bolo pre ňu napríklad zaujímavé sledovať, ako sa v praxi napĺňa provokatívna otázka, či vplyv nových médií na tie klasické nie je úspešnejší ako diela samotných nových médií.
Svoj príspevok Geržová nazvala (Post)Postmediálna maľba. Nie je to hra so slovíčkami, pojem (post)postmediálna maľba sa pre ňu stal nástrojom, ako sa pýtať na budúcnosť, na vzťah nových médií a súčasnej maľby. „Okrem iného na príklade Michala Černušáka som sa snažila ukázať, že jeho tvorba spĺňa kritériá hybridného miešania médií, ale súčasne zdôrazňuje to, čo som nazvala obrat k archaickému - masívnosť, materiálnosť a remeselnú zručnosť.“
Nielen ona však zahrnula do svojich vystúpení tvorbu slovenských maliarov. Ako autorka koncepcie sympózia si nesmierne váži, že sa jej podarilo presvedčiť napríklad renomovanú kurátorku viedenského MUMOK-u Evu Badura-Triska, aby navštívila ateliéry Laca Terena, Bohdana Hostiňáka a Roberta Bielika. Podobne aj Anne Ring Petersenová z Kodanskej univerzity vo svojej prednáške s uznaním zasadila do medzinárodného kontextu tvorbu Doroty Sadovskej a Daniela Fischera.
