Narodil som sa ako Čechoslovák. Presnejšie povedané, keď som mal sedem rokov a skončila sa vojna, dozvedel som sa, že som Čechoslovák a že k nám patrí ešte Slovensko.
Chvíľu mi taká predstava bola cudzia. Slovensko pre nás bolo ako vzdialená krajina. Podľa mojich vtedajších detských predstáv, keď niekto išiel na Slovensko, tak cestoval veľmi ďaleko. Ale veľmi rýchlo som si potom zvykol na slovenčinu, ktorá bola všade, napríklad v rozhlase a tiež som začal žiť s tým, že sme jedna krajina. Dodnes som presvedčený Čechoslovák.
Všetko cez Prahu
Vedel som, samozrejme, z histórie, že Slováci mali v Československu často snahu sa osamostatniť alebo získať autonómiu. Prišlo mi to najskôr zbytočné, pretože sme si jazykovo aj inak boli veľmi blízki. Neskôr som sa poučil, že Slováci majú inú históriu a majú inú historickú skúsenosť.
Čítal som napríklad o Pittsburskej dohode z roku 1918, kde sme Slovákom sľúbili samostatnú štátnu správu. Potom sme na to zabudli. Skôr sme Slovákov pri vzniku republiky trochu využili nato, aby sme mali väčšiu prevahu nad nemeckou menšinou. Tak vzniklo Československo ako umelý štát, napokon rovnako ako Juhoslávia aj ďalšie nové povojnové štáty.
Ale ako som už povedal, narodil som sa ako Čechoslovák. Keď po roku 1989 vznikla pomlčková vojna, keď sa diskutovalo o tom, že sa má demokratické Česko-Slovensko rozdeliť, nemohol som to pochopiť, pretože som Čech. Slovák to však pochopil ľahšie. Slováci mali pocit, že všetko „muselo ísť cez Prahu“ a to pre nich bolo ponižujúce.
Mečiar len prikyvoval
Spomínam si na jeden zážitok. Na začiatku 90. rokov Václav Klaus, ktorému som vtedy drukoval (bol som veľký klausovec, potom ma to našťastie prešlo), pozval niekoľko ľudí „z kultúry“ do bytu pána Zielenca, bolo to niekde v Nuslích. Chcel sa zoznámiť s ľuďmi z kultúry.
Dlho sme tam na Klausa čakali, a keď prišiel, bol veľmi rozochvený. Povedal nám, že sa zdržal, pretože pred nejakou chvíľou prišli do Prahy slovenskí predstavitelia s tým, že chcú svoju vlastnú ústavu. To bolo pre jednotný štát smrteľné.
Klaus vtedy vyzeral ako človek, ktorý si niečo také nevie predstaviť. Ako by sa Slováci mohli niekedy „odtrhnúť“? Potom sa ukázalo, že sa odtrhnúť môžu, aj keď sme to ako väčšina Čechov nechceli. Myslím, že ani Slováci nie. Klaus bol však natoľko šikovný, že to vedel pripraviť tak, aby to nebolelo ani nás, ani Slovákov.
Neviem, či to bola len jeho zásluha, ale počul som od účastníka vtedajších rokovaní vo vile Tugendhat aj inde, že na schôdzky Klaus prichádzal absolútne pripravený, zatiaľ čo Mečiarovi neostávalo, než kývať.
Úctyhodné je, že na rozdiel od Juhoslávie všetko prebehlo celkom bezbolestne. Aj mne, ktorý som bol vtedy proti tomu, sa ten rozvod dnes zdá veľmi rozumný. Slováci majú svoje sebavedomie a navzájom sa teraz máme oveľa radšej. Pozorujem pri návštevách na slovenskom území vzájomný rešpekt českých a slovenských občanov.
V kúte
Medzi nami je rozdiel v histórii, máme úplne iný historický príbeh ako Slováci. Devätnáste storočie prebiehalo v Čechách v znamení rastu sebavedomia a snahy po samostatnosti. Bola to vízia, ktorá nás spájala a motivovala. Naproti tomu v Hornom Uhorsku boli Slováci bezohľadne „maďarizovaní“, nemali dosť sily, aby sa tomu ubránili.
Keď vznikla v roku 1918 nová republika, Slováci nemali ani žiadnu vlastnú správu, všetko bolo do tej doby v maďarských rukách. Aj keď sa na to Slováci neskôr možno pozerali všelijako, vtedy sme im mohli pomôcť zriadiť správne orgány, školstvo a podobne. Keď to zjednoduším, tak v tých rokoch prvej republiky prežívali Slováci to isté, čo my v Rakúsku o desiatky rokov pred tým.
Boli sme od seba dlho oddelení. Slováci od nás boli odrezaní, všetko, čo sa týkalo ich života, sa rozhodovalo v Budapešti, boli jednoducho viac v kúte. My sme boli síce viazaní na Viedeň, ale aj vďaka tomu, že tu bola nemecká kultúra, mohli sme byť bližšie k Európe mnohé vďaka nemčine prijímať. Túto výhodu Slováci nemali.
Slovenská vízia
O to viac sa cíti dnešný Slovák spätý so svojím národom, na rozdiel od nás Čechov. Možno to zjednodušujem, ale viem, že slovenský komunista sa cítil najskôr ako Slovák a až potom ako komunista. Český komunista sa cítil viac internacionálne.
Komunisti nás dokonale zbavili pocitu vlastenectva a ten pojem zosmiešnili. Maďari dokážu byť hrdí na to, že sú Maďari, Poliaci tiež. My Česi pociťujeme tú hrdosť len v tých vzácnych chvíľach, keď niečo vyhráme v hokeji či vo futbale. Angličan alebo Američan je hrdý na to, že je príslušníkom svojho národa.
My sme na rozpakoch. Nerudovo „Ak bude každý z nás z kremeňa, je celý národ z kvádra“, znie dnes naivne, smutne i smiešne. Tých kremeňov je tu málo. Vytratili sa počas vojny, počas štyridsiatich rokov komunistického experimentu. Zostalo tu veľa blata. Slováci sú na tom možno lepšie. Majú tú víziu, ktorú sme my stratili. víziu sebavedomého národa.
My Česi sme po Mníchove už žiadnu víziu nemali. Len sme chceli prežiť. Byť poslušní každému suverénovi, ktorý sa tu zabýval. Nacisti aj Sovieti. Ani teraz po revolúcii to nie je iné. Dnes žijeme predovšetkým z toho, čo bude budúci deň, kto si viac zarobí. Nemáme pocit, že by sme na túto krajinu, Českú republiku, mali byť hrdí.
Že zaniklo Česko-Slovensko, to pomohlo obom krajinám. Čisto pragmaticky, my nemáme starosti s Maďarmi a Slováci majú pocit, že sú svojimi pánmi, nemusia všetko robiť cez Prahu. My sme na tom zarobili a Slováci tiež. Asi aj preto sa máme radi.
Slovenčina mi chýba
Cnie sa mi po slovenčine. Je to malebná reč. Veľa a rád som spolupracoval so Slovákmi. Keď som nakrúcal s pani Vášáryovou a ona sa snažila hovoriť s nami po česky, hovoril som jej: „Magda, ak to nemáte v texte, hovorte po slovensky“.
Kedysi som si, hlupák, myslel, že slovenčina je len „dialekt“, ale nie je to tak. Má svoje vlastné korene a je to krásna reč. Teraz mi slovenčina v rádiu a televízii chýba. Keď môžem hovoriť s niekým zo Slovenska, som rád, že s ním môžem počuť slovenčinu.
Hlúpe je však to, že Slováci skôr rozumejú češtine než my slovenčine. Je zaujímavé, že Slovák sa ľahko naučí po česky, ale Čech ťažko napodobňuje slovenčinu, počuť tam tú tvrdosť. Mnoho Slovákov hovorí po česky tak, ako by to bol ich prirodzený jazyk.
Stále si však rozumieme a možno viac než kedykoľvek predtým. Sme v istom ohľade dnes stále Čechoslováci a nepotrebujeme k tomu navyše žiadne Česko-Slovensko.
Jiří Menzel (1938) je filmový a divadelný režisér. Jeho film Ostro sledované vlaky získal Oscara.
Autor: Jiří Menzel
