Okamžite po vypuknutí krízy v roku 2007 bolo jasné, že nejde o viac-menej pravidelný cyklický výkyv. Predchádzajúce obdobie boomu trvalo príliš dlho a bubliny na trhu akcií a nehnuteľností narástli priveľmi na to, aby kríza mala „normálny“ rozmer. Vďaka globalizácii tokov tovaru a kapitálu sa z americkej záležitosti veľmi rýchlo stala záležitosť celosvetová.
V mysliach ekonómov z radov vlád a centrálnych bánk sa začali okamžite vynárať najčernejšie stránky ekonomickej histórie. Veľká hospodárska recesia v rokoch 1929 - 1932 spôsobila vo vyspelých krajinách prepad hrubého domáceho produktu o štvrtinu a miera nezamestnanosti stúpla na 25 až 33 percent. Potom nasledoval nástup Hitlera k moci a druhá svetová vojna.
Zelené papieriky
V USA pomohli ukončiť recesiu keynesiánske politiky vládnej podpory ekonomického rozvoja a tiež výdavky na zbrojenie. Je prirodzené, že sa po roku 2007 vlády a centrálne banky snažili vyhnúť repríze nočnej mory ekonomickej depresie.
Prirodzené je aj to, že na to použili lieky, ktoré (podľa väčšinového názoru) fungovali pred ôsmimi desaťročiami. Americká centrálna banka dvakrát vychrlila záplavu zelených papierikov. Neskôr sa pridala aj jej európska sestra. Pričinili sa aj vlády. Vládne dlhopisy za stovky miliárd dolárov a eur podporovali všetko možné od výstavby infraštruktúry až po zamestnávanie mladých.
Po piatich rokoch krízy môžeme povedať, že veľká hospodárska depresia sa nezopakovala. Ale nenastal ani túžobne očakávaný hospodársky rast. Ba čo viac: lieky vládnych výdavkov na potlačenie hospodárskej depresie majú závažné vedľajšie účinky. Vysoké zadlženie vedie štáty na okraj bankrotu. Prízrak ekonomickej katastrofy sme vyhodili dvermi a vracia sa oknom.
Štáty boli dôveryhodnejšie
Prečo lieky nefungovali tak ako kedysi? V 30. rokoch boli vlády omnoho menej zadlžené ako teraz. Ich manévrovací priestor na trhu bol podstatne väčší. Okrem toho ich netlačilo také veľké bremeno budúcich záväzkov v podobe dôchodkov, zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb pre obyvateľstvo. Inak povedané, vlády pred ôsmimi desaťročiami boli vierohodnejšími dlžníkmi ako dnes.
Prečo sa ako kriticky ohrozená ukazuje najmä Európa? Ak si napríklad porovnáme dlhy Španielska s dlhmi USA, vidíme, že Španielsko je na tom omnoho lepšie. A predsa Španielsku úroky rastú a paradoxne sa posledným bezpečným prístavom investorov stávajú zadlžené USA so zásobou inflačných dolárov.
Objektívne ukazovatele stavu európskej ekonomiky nie sú také zlé, aby dávali dôvod na vznik katastrofických scenárov. Ako sa však bude ďalej vyvíjať kríza v eurozóne, ťažko povedať. Okrem čisto ekonomických faktorov sa na správaní trhov čoraz silnejšie prejavujú psychologické faktory. Rastúca neistota, strach z budúcnosti i návaly paniky.
Nesporne k tomu prispieva nedokončená politická integrácia v Európe. Keby boli USA len voľným združením štátov, Kalifornia či New York by mali väčšie problémy s financovaním ako dnes. USA majú však niečo, čo Európe chýba: funkčnú federálnu administratívu, ktorá dokáže rýchlo reagovať. Aj keď len tlačením nových papierikov. V Európe aj toto tlačenie trvá tri razy dlhšie.
Rast nie, stabilita áno
Je teda dobré mať silný politický zväzok?
Áno aj nie. Silná politická únia nie je zárukou riešenia problémov, ale umožňuje ich akceptovať a legitimizovať. Klasické ekonomické teórie kedysi tvrdili, že pôsobenie trhových mechanizmov, najmä voľný obchod a toky kapitálu, umožňujú efektívnu alokáciu zdrojov a postupné vyrovnávanie rozdielov medzi vyspelými a zaostalými štátmi a regiónmi.
Dnes vieme, že skutočnosť je omnoho pestrejšia. Rozdiely vo výkonnosti ekonomík môžu aj pri voľnom pohybe kapitálu pretrvávať desaťročia. Aj v rámci federalizovaných krajín, ako sú USA, alebo v centralistických štátoch ako Japonsko existujú veľké rozdiely v regionálnych príjmoch.
Ani slovenský Stropkov nebol nikdy bohatší ako Bratislava. Fungovanie štátov je možné len vďaka medziregionálnym transferom. Ak sa niekedy podarí vytvoriť v Európe funkčnú federáciu typu USA, bude nevyhnutne spojená s transfermi bohatstva na zaostávajúci juh a východ únie. Prvými lastovičkami takýchto transferov sú štrukturálne fondy, pôžičky Grécku či potenciálne dotovanie španielskych bánk.
Vráti však funkčná federácia do Európy hospodársky rast? Veľmi pravdepodobne nie. Príklad Japonska poukazuje na fakt, že vysoký hospodársky rast a starnúca populácia sú navzájom nezlučiteľné. Vysoký rast dosahujú najmä demograficky mladé krajiny, ktorých populácia si masovo berie úvery na bývanie a spotrebu. Európa už touto fázou vývoja prešla.
Na túžby po vysokom raste bude lepšie zabudnúť. Politická integrácia Európy je však dôležitá na zachovanie stability na kontinente a udržanie tej úrovne ekonomického blahobytu, ktorý sa jej podarilo dosiahnuť.
(Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV)
Bude zaujímavé sledovať, ako dlho ešte západní politici dokážu na verejnosti prestierať, že Rusko považujú za normálnu európsku krajinu, myslí si Peter Morvay
Čítajte zajtrajší komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Aj tí, čo majú zo šetrenia zimomriavky, by mali mať ambíciu zastaviť aspoň očividné plytvanie s verejnými zdrojmi, píše Roman Pataj
Čítajte zajtrajší komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
