A čo koho do toho, že ja Marku ľúbim... spieva sa v jednej ľudovej pesničke. Ktohovie, či riaditeľ Slovenského ochranného zväzu autorov okrem – a čo koho do toho – pozná aj zvyšok pesničky, alebo nejakú inú slovenskú ľudovú pesničku tak, ako ich poznajú škôlkari. Z rozhovoru, ktorý poskytol a následne odmietol jeho zverejnenie, je jasné len to, že nie je ochotný sa o svoje znalosti deliť s nikým a už vôbec nie s nejakou dotieravou redaktorkou.
Riaditeľ zrejme obľubuje celkom iný slovenský folklór – úradnícky – a tak namiesto vecnej odpovede zahmlieva, útočí, zbavuje sa zodpovednosti a posiela redaktorku o dvere ďalej. Dajteže mi mrcha ženy pokoj, veď ja kvitnem jak zelený topoľ... A čo koho do toho, že v nejakej obci nechce starosta zaplatiť za to, že spievali Mikulášovi detičky pesničky.
Nedávno štát v záujme zvyšovania národného povedomia prinútil školy nakúpiť vlajky, preambuly a štátne znaky. Peniaze sa strácajú v kampaniach, prezident rozdáva valašky, kupujeme slovenské výrobky. Štát prostredníctvom najrôznejších inštitúcií, fondov, zväzov, osvetových centier a matíc vynakladá vlastné peniaze alebo peniaze z eurofondov na rozvoj kultúry, na zvyšovanie národnej uvedomelosti a hrdosti a prostredníctvom iných úradníkov z iných inštitúcií zase tieto peniaze žmýka naspäť.
