Málokomu by napadlo využiť neopatrnosť a nezbednosť rómskych detí na rozpútanie takej politickej vášne, ako sa to podarilo „vodcovi“ Mariánovi Kotlebovi. Vo svojich príhovoroch národu nikde nehovoril o dvoch deťoch, ale o cigánskych hordách. Často ani nespomenul hrad Krásna Hôrka, ktorý, žiaľ, padol za obeť detským nikotínovým pokusom, ale spomínal pustošenie kultúrnych pamiatok!
Šikovná rétorika podporená jeho prívržencami a obdivovateľmi vyvolala vášne i diskusie. Nie však o potrebe zefektívniť ochranu našich historických pokladov, artiklov našej minulosti, lež o pozemkoch.
Marián Kotleba, obdarovaný parcelami, na ktorých iste iba zhodou okolností stoja cigánske chatrče, sa rozhodol urobiť si na svojom poriadok a väčšina spoločnosti mu buď priamo vyjadruje sympatie, alebo aspoň potichu drží palce.
Zákonom pripútaní
Vec však nebude taká jednoduchá, ako sa možno zdá, a môže sa skončiť aj pred medzinárodným súdom. Otázka, kde a ako sa Rómovia ocitli na cudzích pozemkoch, má totiž svoj historický základ a zrejme aj oporu v zákone.
Už z dokumentov z 18. storočia je jasné, že Cigáni spadali pod právomoc vrchnosti, na ktorej pozemku boli usídlení.
Druhého mája 1758 bol uverejnený prípis miestodržiteľskej rady, v ktorom sa prikazuje, aby zemepáni pripojili pod svoje panstvo i Cigánov, ktorí žijú na ich pozemkoch. Tak sa títo pôvodní kočovníci stali poddanými. Ak by sa svojvoľne rozhodli z panstva odísť (čo zrejme aj často robili), mali byť potrestaní palicovaním.
Je teda jasné, že Rómovia nielenže žiadne cudzie pozemky neokupovali, ale naopak, boli k nim zákonom pripútaní.
Tieto skutočnosti, najmä nariadenia cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. nebolo možné ignorovať a bude treba na ne prihliadať pri rozhodovaní o nadobúdaní pozemkov do vlastníctva i o povinnosti tieto pozemky bez náhrady vypratať.
A možno ani nebude nutné vracať sa až tak hlboko do minulosti. Štát totiž za socializmu chatrče od Rómov vykupoval a tým uznal ich legitimitu. Tak napríklad v rokoch 1975 – 1980 bolo vykúpených 1 582 chatrčí a zlikvidovalo sa tak 128 osád. Kým na začiatku spomínaného obdobia bolo na Slovensku 5204 chatrčí, k jeho koncu už len 3622. Okrem vyplatenia hotovosti za chatrč dostali Rómovia aj peňažný príspevok na kúpu či výstavbu domu, respektíve im bol pridelený štátny byt. Je však pravda, že mnohí takto získané domy so ziskom predávali a opäť sa vrátili do osady.
V mnohých prípadoch nárast počtu obyvateľov rómskych osád priamo zapríčinili slovenskí obyvatelia. Na pozemkoch, ktoré pre Rómov odkúpil štát a ktoré ležali v intraviláne obcí, im jednoducho gadže nedovolili stavať. Často po nociach chodili búrať rozostavané domy, len aby Cigánov nemali vo svojej blízkosti. Rómovia potom na výstavbu rezignovali a vrátili sa do osady.
Socialistický štát vtedy reagoval aspoň tak, že do týchto osád vybudoval prístupové cesty v celkovej dĺžke 112 kilometrov, vystaval 262 studní a zaviedol verejné osvetlenie. Tým však opäť uznal legitimitu rómskych osídlení!
Zbúchať si chatrč
Na druhej strane musíme objektívne priznať, že mnoho chrčí pribudlo najmä po roku 1989. Rómovia v Bratislave a veľkých mestách svoje byty predávali v očakávaní, že sa vrátia do obcí, z ktorých pochádzajú. A hoci peniaze na kúpu domčeka mali, bieli im domy predať nechceli. Tak nezostalo nič iné, než si zbúchať chatrč v osade.
Pripomínam, že napriek tomu, že na nijakú chatrč nikdy žiadne stavebné povolenie nebolo vydané, ba nebolo ani len začaté stavebné konanie, za socializmu štát chatrčky považoval za legálny majetok ich obyvateľov. Nebolo možné Rómov z obydlia vyhnať len tak bez náhrady.
Po páde socialistického režimu sa Rómovia ocitli v núdzi, z ktorej hľadali východisko. V dôsledku neschopnosti platiť nájomné a iné úhrady v súvislosti s bývaním o strechu nad hlavou prišli.
Spoločnosť by pri posudzovaní toho, na čej strane je zákon, nemala zabudnúť na dosť dôležitú vec: obyvatelia rómskych osád nebudovali chatrče z roztopaše či snahy ukradnúť komusi pozemok.
Konali v núdzi, z nedostatku iných možností. To všetko sa dialo a deje už za fungovania Úradu splnomocnenca pre rómske komunity, rôznych poradných orgánov i mimovládnych organizácií.
Zadarmo
Štát a najmä súdy budú teda musieť prihliadať na veľmi veľa historických i sociálnych okolností, za ktorých sa osady rozrastali. Často tento pohľad nebude pre majoritu príjemný: počas druhej svetovej vojny boli Cigáni vysídlení z obcí tak, aby ich doslova nebolo vidieť. Nikto vtedy neriešil, na akých pozemkoch si Rómovia vybudujú koliby...
Pravdepodobne sa o usporiadanie pozemkov zasa bude musieť usilovať štát. Možností má niekoľko: buď ich vykúpi od majiteľov, alebo im poskytne výmenou iný. Prípadne poskytne Rómom iné možnosti bývania a parcely vyprázdnia.
Aké problémy nastanú potom? O jednom viem iste: opäť sa bieli budú cítiť ukrivdení. Im totiž nikto nič nedá zadarmo! Historický kontext a vývoj v tejto emotívne veľmi preexponovanej problematike zaujíma len málokoho. Kotlebu už vôbec nie.
(Autor je kultúrny antropológ, romista)
Ústavný súd aktívne kolaboruje s politikmi, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Člen kabinetu kancelárky Angely Merkelovej si tovar domov prepašoval najbezpečnejším spôsobom, pod dohľadom tajných služieb, píše Miriam Zsilleová
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
