Kritika verejného obstarávania sa pohybuje v dvoch extrémoch. Jeden predpokladá, že zákon o verejnom obstarávaní možno pri dobrej vôli jednoducho zlepšiť tak, že zo dňa na deň by štát šetril toľko, že by možno aj mohol znížiť dane.
Pri druhom mantineli sa šomre, že najlepšie by bolo celý zákon zrušiť, lebo len veci komplikuje a aj tak nič neušetrí. Smer si berie z každého z týchto prístupov to najhoršie.
K nenávisti k verejnému obstarávaniu pridáva nápady, ako veci raz a navždy vyriešiť zázračnými vylepšeniami.
