Za tú hrdosť to stojí

Vo varšavskom kozmetickom salóne na Grybowskej ulici manikérka sleduje hodinky. Oblečenie, ba aj náušnice má červeno-biele. Celý deň lakuje svojím zákazníčkam nechty poľskými farbami. Ale už musí končiť - onedlho sa totiž začína zápas. Ide na štadión? Samozrejme: „Každý, koho poznám, ide!“

Polska, Polska!

Minulý piatok to vyzeralo tak, ako keby na zápas išiel každý Varšavčan. Prvý duel európskych futbalových majstrovstiev, ktoré hostí Poľsko spolu s Ukrajinou, odohrali domáci proti Grékom. Zápas sledovalo viac ako 50-tisíc divákov. Niekoľko desiatok tisíc ďalších si ho prišlo pozrieť do fanúšikovskej zóny v centre mesta. Väčšina z nich v bielo-červenom.

Tí v bielo-modrých farbách gréckej vlajky boli v menšine. Keď sa stretli, jedni kričali „Hellas! Hellas!“ a druhí im odpovedali „Polska! Polska!“. Zasmiali sa a išli ďalej. Táto dobrá nálada má svoj dôvod v tom, že medzi Poľskom a Gréckom nie sú žiadne nevyriešené historické problémy. Naopak, s Rusmi si v utorok poľskí fanúšikovia dali do zubov.

Dobrá nálada v piatok mohla mať aj iný dôvod - ani Poľsko, ani Grécko nemajú veľkú šancu získať titul. Keď som manikérke povedala, že sa mnohí boja, aby Poľsko nevypadlo už v základnej skupine, mykla plecami a povedala: „Som jednoducho rada, že organizujeme turnaj a chcem si ho užiť.“

Rozmýšľala som nad týmito slovami večer, keď som sa v červeno-bielom blížila k štadiónu. Všade okolo bolo počuť výkriky extázy a agónie. Napriek remízam mal každý dobrý dôvod kričať „Polska, Polska.“ Ale stálo to za to?