Po sedemnástich rokoch na úteku sa podarilo japonskej polícii zatknúť Naoko Kikuchi (40), členku kultu Aum Shinrikyo, jednu z tých, čo majú na svedomí útok nervovoparalytickým plynom sarin z roku 1995 v tokijskom metre. Zomrelo pri ňom trinásť ľudí a vyše šesťtisíc sa zranilo. Po rokoch skrývania údajne Kikuchi povedala polícii, že cíti úľavu, lebo už nebude musieť zatajovať svoju identitu.
Kyprá okrúhla tvár hľadanej ženy s dlhými čiernymi vlasmi bola dobre známa, pretože jej podobizeň aj s výškou odmeny za dolapenie visela po celý čas na každom verejnom mieste naprieč krajinou. Keď ju však nedávno zadržali, bola veľmi zmenená. Tvár mala oveľa štíhlejšiu, podpísali sa na nej roky.
Nenašli ju skrývať sa niekde v horách ani v džungli na vzdialenom ostrove. „Zmizla“ úplne jednoducho, v meste Sagamihara v prefektúre Kanagawa, čo je tridsať kilometrov juhozápadne od centra Tokia. Žila a pracovala tam pod falošným menom.
Nie je ničím prekvapujúcim, že sa Kikuchi dokázala na taký dlhý čas skryť v japonskom meste. Veď je to niečo podobné ako hľadať konkrétne zrnko ryže vo vreci s desiatimi kilogramami. To je naozaj ťažká úloha. Ibaže by to zrnko od všetkých ostatných výrazne farbou či tvarom.
Mal som priateľku, s ktorou sme boli spolu šesť a pol roka. Obaja sme vyrastali v Tokiu, chodili sme tam do škôl a neskôr do práce. Ale odkedy sme sa rozišli, nikdy sme jeden druhého nevideli a nikdy som už o nej nepočul.
Pravdepodobne sme sa párkrát niekde minuli, mohli sme sa viezť tým istým vlakom, možno sme boli v rovnakom čase v rovnakom obchodnom centre a nie je vylúčené, že sme okolo seba prešli na ulici. Ale jednoducho sme si jeden druhého v tom dave ľudí nevšimli. Také je Tokio. A možno sa do smrti nedozviem, čo sa s ňou stalo potom, ako sme si povedali „dovidenia“.
