V roku 1992 sa svet prebudil a zistil, že na mape sveta už nie je Sovietsky zväz. Jedna z dvoch svetových superveľmocí sa rozpadla bez vojny, bez invázie či bez inej katastrofy. Stalo sa tak napriek všetkým očakávaniam.
V roku 1985, ba dokonca ešte v roku 1989 bol rozpad Sovietskeho zväzu pre vtedajších analytikov rovnako nemysliteľný, ako je pre súčasných expertov rozpad Európskej únie. Sovietska ríša bola príliš veľká, aby zlyhala, príliš stabilná, aby skolabovala. Prežila príliš veľa turbulencií, aby sa len tak jednoducho zrútila.
Ale aké zmeny sa môžu udiať za jedno desaťročie! To, čo bolo v roku 1985 nemysliteľné, sa v roku 1995 považovalo za nevyhnutné. Je to presne tento skok od nemysliteľného k nevyhnutnému, ktorý robí zo skúsenosti zo sovietskeho rozpadu užitočný príklad v súčasnej diskusii o budúcnosti európskej krízy a možnostiach, ktoré majú pred sebou európski lídri.
Pesimizmus a hnev
Súčasná európska kríza jasne ukázala, že riziko dezintegrácie Európskej únie je oveľa viac než rétorickou pomôckou - vyhrážkou, ktorú používajú vystrašení politici, aby si na nešťastných voličoch vynútili škrty.
V zmätku nie je len európska ekonomika, ale aj európska politika. Finančná kríza rázne znížila životnosť vlád a to bez ohľadu na politické farby. Rozšírila tiež priestor pre populistické a protestné strany. Náladu verejnosti najlepšie vystihuje kombinácia pesimizmu a hnevu.
Tento stav opisuje najnovší výskum o budúcnosti Európy, ktorý Európska komisia publikovala v apríli. Kým väčšina Európanov súhlasí s názorom, že EÚ je dobrým miestom pre život, ich dôvera v ekonomickú výkonnosť únie a jej schopnosť hrať dôležitú úlohu v globálnej politike poklesla. Viac ako šesť z desiatich Európanov verí, že život ich detí bude ťažší ako ich vlastný.
Ešte znepokojujúcejšie je, že takmer 90 percent Európanov vidí veľkú priepasť medzi tým, čo chce verejnosť a tým, čo robia vlády. Len tretina si myslí, že ich hlas je na európskej úrovni dôležitý. A napokon, len osemnásť percent Talianov a pätnásť percent Grékov si myslí, že ich hlas je dôležitý v ich vlastnej krajine.
Únii nerozumieme
Je po týchto číslach európska dezintegrácia nemysliteľná? Európska schopnosť poučiť sa zo sovietskeho precedensu by tak mohla hrať kľúčovú úlohu. Prežitie EÚ môže závisieť na schopnosti jej lídrov manažovať ten istý mix politických, ekonomických a psychologických faktorov, ktoré boli v hre počas rozpadu ZSSR.
Sovietsky poriadok „sa rozsypal ako domček z karát,“ napísal významný historik Martin Malia, „pretože to bol vždy domček z karát.“ EÚ nie je domček z karát a veľké rozdiely medzi sovietskym a európskym projektom musíme mať stále na pamäti. Ale hoci únia nikdy nepodľahla pokušeniu komunizmu a centrálneho plánovania, nie je imúnna voči iným problémom. Je to najsofistikovanejšia politická skladačka v dejinách.
Walter Bagehot v polovici minulého storočia pripisoval silu britskej monarchie faktu, že ide o zrozumiteľnú vládu, ktorej ľudia rozumejú. Naproti tomu je vláda v únii pre masy nezrozumiteľná.
Ľudia nedokážu pochopiť, ako únia funguje, a tak je pre nich ešte ťažšie pochopiť, čo by znamenal jej kolaps. V prípade Sovietskeho zväzu znamenal, že štát zmizol z mapy a na obrovskom teritóriu od juhovýchodnej Európy po severnú Strednú Áziu vznikol tucet nových štátov. Ale EÚ nie je štát a jej kolaps by mapy nezmenil. Navyše, po rozpade by väčšina krajín, ak nie všetky, zostala demokraciami s trhovým hospodárstvom.
