Po nežnej revolúcii prišiel nežný rozvod. Pred dvadsiatimi rokmi sa začal nenávratne rozpadávať spoločný štát Čechov a Slovákov. Prečo sme sa rozišli tak hladko, prečo si nechýbame, a napriek tomu sa máme radšej ako kedykoľvek predtým? Pre český denník MF DNES a SME o tom píšu osobnosti českého a slovenského verejného života.
Keby sme ako národ vedeli, čo chceme, a rozhodli by sme sa to urobiť, bolo by to so Slovákmi oveľa ťažšie.
Maznavo mäkké ľ
To, že som Čech, bola pre mňa školská informácia. Predtým som to nevedel. Od hranice so Slovenskom nás delili tri dediny. Že ich obyvatelia hovorili trochu iným nárečím, nebolo nijako nápadné.
Hanáci hovorili čudnejšie. Boli to osobné, nie národné vlastnosti. Najprv som si slovenskosť uvedomil u jednej svojej krásnej sesternice, keď so strýkom Frantom prišli na dovolenku do Návojnej, odkiaľ pochádzali. Keď ma raz cez prázdniny pozvali k nim do Topoľčian, uznal som, že Slováci sú národ. Sesternica, volala sa Liduš, hovorila pôvabne, tak maznavo mäkké ľ som potom už u nikoho nevidel a nepočul.
Keď som začal čítať, čítal som kadečo a slovenská knižka mi nepripadala cudzia. Nejaké neznáme slovo mi neprekážalo, ostatne mnohé boli podobné našim v Brumove: počúvať, gniaviť, blčať, kŕdeľ... Vlastne som slovenčinu bral ako jednu z foriem našej reči. Začal som sa považovať za Čechoslováka, ako sa o stupeň vyššie považujem za Európana. Za Čechoslováka sa považoval aj Dominik Tatarka, ten veľký Slovák a Európan. On, Rudolf Sloboda či Ivan Kadlečík sú Slováci v českej súvislosti.
