Slovensko vlastným telom zachraňuje spoločnú menu. Ó, aké dojemné. Uprostred existenciálnej krízy eurozóny parlament schválil trvalý euroval, múr spásy. Alebo plaču nad rozliatymi miliardami.
Je možné, že napokon bude úplne jedno, kto ako hlasoval. Ako práve trúbi napríklad. Mario Monti, „na záchranu eura máme sedem dní“. Dramatizácií sme sa už napočúvali, iste. Panuje však globálny konsenzus, že čas Španielska (dlhy) a Talianska (dlhy a domáca politika) sa už láme.
A zo Slovenska najpodstatnejšie je, že spása pre Madrid a Rím - ak existuje - leží ďaleko za (nad) hradbami eurovalov. Hlasovať na Slovensku o piatich miliardách do neznáma tak, že kompas – Nemecko – stále váha, môže len negramotná, nesvojprávna politika.
Keby vyčkali aspoň sedem „Montiho“ dní, mali by azda jasnejší výhľad do budúcnosti. Merkozyho nástupca – štvorkajak Merkelová, Hollande, Rajoy, Monti – včera v Ríme skúšal písať noty na summit. Prevaha románskeho krídla v „motore“, čo prevratne mení vnútorné prostredie spolku, je nový prvok.
Ešte novšia – v zmysle čerstvá (nie obsah) je reč kancelárky. Pred Bundestagom priklincovala, že spoločné dlhy a ručenie za ne môžu prísť až pod „dohľadom nezávislých európskych inštitúcií“.
Takže fatálny spor, v ktorom juh hovorí, že chce peniaze, ale odovzdať suverenitu nie, a Nemecko, naopak, že bez suverenity nie sú peniaze, je stále na mŕtvom bode. Na rozdiel od talianskych a najmä španielskych úrokov, ktoré prerážajú plafón. Pokiaľ jeden neustúpi, eurozóna a únia s ňou sa roztrhne a pod jej rozvalinami - vedno s ostatnými inštitúciami - zostane aj milý ESM.
Nemusí to byť o sedem dní. Nákup času, švindeľ, barlička – napríklad ďalšia „tučná Berta“ z ECB - odloží deň zúčtovania. Či o jedno leto, či o dve, nevieme. S eurozónou v dnešnej podobe však končíme. Dlhy sú nezvládnuteľné, štáty nevedia absorbovať straty zo sanácie bánk tak, aby samy nebankrotovali, a rozdiely v konkurencieschopnosti sú priepastné.
No. A záujmom Slovenska v tomto poslednom behu nie je tupé účtovnícke napočítavanie, že koľko peňazí utopíme v ESM, ale v eurách nevyčísliteľné statky: zachovanie základných slobôd (napríklad písať komentár), právneho štátu (nesmejte sa), trhovej ekonomiky, neštátneho kapitalizmu atď. aj v usporiadaní, ktoré z veľkého tresku povstane. Napríklad, aby scenárom pre Slovensko nebola „ukrajinská“ budúcnosť.
Politici, ktorí „riešili“ ESM v parlamente, vydali živé svedectvo, že na nich to teda nevisí. Ani na tých, ktorí by v úcte pred autoritou a väčšinovým „konfekčným“ názorom odhlasovali aj vlastnú popravu. Ani na tých, ktorí populistickými nezmyslami o „pozývacích listoch“ potvrdzujú, že nevedia rozlíšiť podstatné od nepodstatného, a zvyšujú hladinu nenávisti práve vtedy, keď ju treba tíšiť.
